Porovnanie Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku a legendárnej brnianskej vily Tugendhat by sa možno „dotklo“ oboch inštitúcií, pretože každá je unikátna po svojom. Napriek tomu, že majú mnoho spoločného – od pohnutých osudov ich pôvodných obyvateľov, samotnej architektúry, ktorá predbehla svoju dobu, po kultúrny význam presahujúci lokálne hranice – to, v čom sa líšia, nie je o nič menej podstatné. Tú druhú pozná celý svet. Tú prvú by mal tiež.
Hlavná cesta takmer priamo v centre stredoslovenského mesta, kúsok od nej dva obdĺžniky vsadené do seba. Stavba, ktorá aj po viac než polstoročí vytŕča zo svojho okolia ako straka na palici, navyše na svoju dobu odvážny to počin – vôbec prvá novostavba galérie na Slovensku. Nadsadené priečelie, ktorému dominuje mozaika od Ernesta Zmetáka, nevtieravo ukrývajúca vstup do časovej konzervy. A v nej? Nielen celé univerzum umelca (a otca našej moderny), ale aj hlboko intímny svet človeka – bytosti, ktorá žila vo „svojej“ dobe a ktorej dielo bolo nielen vysoko koncentrovanou extrakciou nej, ale aj časov a legiend, ktoré jej predchádzali.
Dnes nájdete „zeitgeist“ zachovaný tak, ako je to práve tu, už len málokde. Od špecifického pachu bývalých „kulturákov“ a domov smútku (ktorý je úzko spätý s materiálmi, z ktorých boli konštruované a ich „starnutím“) po samotné stavebné a dekoračné elementy (pôvodná sklo-betónová konštrukcia, kovania, kachličkové obklady, kamenné dlažby a schodisko s ornamentálnou výplňou) – všetko je zhmotnenou nostalgiou. Fontána, ktorá kraľuje priechodnej obývacej miestnosti (a ktorá je dodnes funkčná), bodové svetlá (inštalované priamo do stropov), otvorené átrium s ďalšou fontánou a výsadbou (lemujúce celú bývalú obytnú časť už od Fullovho privátneho vstupu) či samotná dômyselná dispozícia tohoto unikátneho hybridu – súkromnej rezidencie maliara a zároveň jeho galérie, prístupnej verejnosti – sú zas svedkom pokrokového prístupu architektov Martina Kusého a následne Štefana Hatalu. Autentický mobiliár vrátane kobercov a osobných vecí patriacich maestrovi (vrátane originálneho kľúča s visiacim písmenom „F“), spolu so zadnou záhradou s posiedkou, schodovitým prepojením na horný ateliér a balkónom odsadeným z fasády, sú už len dokonalým bonusom tejto komplexnej skladačky. Objektu, ktorého predná časť vstupuje in-medias–res do ruchu mesta a habitatu jeho obyvateľov, vyzývajúc ich k „spolunažívaniu“, a interakcii, len aby ich vzápätí ako sofistikovaná veľryba „zhltol“ a vtiahol do rozprávkového sveta udatných zbojníkov, divných Jankov, červenolícich neviest a perníkových madon.
Pánko s mašľou
Neviem, či je to živým rozprávaním mojej mamy alebo si to naozaj pamätám, ale keď som bola veľmi malá, stretávali sme ho na prechádzkach. Viezla ma v bugine a on nás vždy slušne pozdravil, hoci mal inak povesť veľmi nevrlého človeka. Neviem si vybaviť jeho tvár, odev a ani vôňu jeho kolínskej, čo si však matne pamätám, bola hodvábna mašľová viazanka s bodkami, presne taká, akú nosieval Hviezdoslav. Keď som neskôr chodila na základnú školu a gymnázium, povinne som v rámci výučby a osvetových aktivít navštívila galériu mnohokrát. Už nežil, ale kreslo v jeho pracovni bolo stále na tom istom mieste, ako keď v ňom sedával de facto až do konca svojho života v roku 1980. Vždy, keď som odtiaľ prišla domov, snáď zakaždým som povedala to isté: „Fascinuje ma. Nikdy sa mi nechce odísť.“ Nedalo sa pomenovať, čo presne to spôsobuje. V tom čase som o architektúre vedela málo, rovnako ako o maľbe. Jeho obraz – abstrakt dámy v bielom ráme – ktorý visel u nás v spálni, sa mi vtedy laicky javil len ako čosi „picassovské“, hoci som tušila, že je vzácny – rodičia k nemu pristupovali s veľkou úctou a bázňou. Neskôr som sa, samozrejme, dozvedela aj to, že ten „morózny“ pán sa ukrutne nerád vzdával svojich diel, snažiac sa po predaji získať ich takmer vždy späť. Dnes má aj preto každá jeho grafika vysokú hodnotu, nehovoriac o maľbách a vzácnych tapisériách, ktoré robil ako nikto iný. Neskôr, keď som pracovala s umením, som často nahlas (aj sama pre seba) hovorila: „Fulla má ako jeden z mála slovenských autorov svetový potenciál.“ Čoraz viac sa ukazuje, že je to pravda. Nielen preto, že sa na tom zhoduje odborná komunita (vrátane súčasnej riaditeľky galérie PhDr. Zuzany Gažíkovej), ale najmä preto, lebo jeho dielo a aj samotné loci, ku ktorému neoddeliteľne patrí, je „živým“ testamentom ako progresu, tak zároveň akejsi nostalgickej večnosti zhmotnenej do singulárneho ľudského osudu a tvorby. Jeho genius totiž spočíva v tom, čo ťažko opísať slovom; ostáva po ňom pocit, že sa nachádzate v niečom veľmi dôležitom, v niečom, čo treba zachovať a chrániť. A že vaše oči sa nepozerajú len na konkrétny hmotný artefakt, ale na neskutočne nadčasové „mauzóleum“ všetkého, na čom v živote naozaj záleží: na lásku, pravdu, svetlo, silu, odvahu, nádej a ľudskosť. Mimochodom, na všetko, čo je v súčasnosti fatálne ohrozené.
Maliar archaizmov a detstva
On sám si oproti písaciemu stolu zavesil originál, ktorého kópiu som počas svojho života, ale najmä detstva, videla asi stokrát. Starí rodičia nám z knihy Dobšinského rozprávok, s ktorými sa vďaka ich ilustrovaniu Fulla neoddeliteľne spája, pravidelne čítali. Ony samotné by vydali na vlastnú publikáciu, samozrejme, v pôvodnej, „necenzurovanej“ podobe. Keď pomaly od kolísky počúvate o bratoch, čo sú premenení na ukrákané havrany; sedemhlavých drakoch, čo jedia princov na raňajky; odťatých rukách a vlkoch, ktorým z brucha hájnik vyberá (ešte živú) babičku, čo vás už v živote môže nepríjemne prekvapiť? Asi sa ani nedajú kategorizovať čisto ako „skazky“, ale poučenia (z)do života. Lož bude vždy odhalená, navyše klamať sa jednoducho nesmie; zlo a neprávosť majú byť potrestané; špekulanstvo sa nevypláca a dobro nakoniec vždy zvíťazí. A do toho tá poetika postáv zobrazených v pestrých farbách a pohybe… Presne taká, ako chlapec letiaci na divokej husi, na ktorého sa (zrejme úplne cielene) Fulla denne díval. A pod ktorým, už v spomínanom kresle, tak rád sedával. To bol umelcov svet, svet, z ktorého čerpal a ktorý mal na jeho tvorbu obrovský vplyv. Ako sám spomínal, prvé, čo si pamätal, bolo „… ostré slnečné svetlo padajúce z okna v dome jeho starej mamy na dlážku v kuchyni.“ So svetlom, tvarom, farbou a proporciou napokon pracoval celý svoj tvorivý život, cez ne rozprával často osobný príbeh, ktorý vychádzal priamo z rovnomennej formy a konceptu. Ale predovšetkým z emócie. Aj preto tu archetyp, akým je napríklad aj symbol našej ľudovej kultúry – Jánošík, môže „vstúpiť“ do ľúbivo-monumentálnej polohy bez toho, aby pôsobil dominantne či proletársky. Fullove ženy sú tradičné a zároveň „fresh” a “trendy“, folklór, ktorý bol umelcovým nosným naratívom, nie je prvoplánový ani zbytočne zdobný. Zachováva si len toľko typologických elementov, aby autor pomocou nich ukázal „slnečnú“ stránku našej histórie, tradícií a života, ktoré boli dejinne späté s nejednou smutnou reáliou. Religiozita, aj napriek dobe, ktorá jej vôbec nepriala a v ktorej bola Fullova tvorba na svojom vrchole, tu má tiež neoddeliteľné miesto. Motívy Krista a jeho príbehu sú všadeprítomné vrátane jeho súkromných objektov, ktoré sú dodnes do veľkej miery rozmiestnené presne tak, ako boli, keď sa tu ešte pohyboval on sám.
Ľudovít… forever
Miesta, mestá aj umenie „robia“ ľudia, to je alfa a omega všetkého. Možno aj preto práve Fulla odjakživa tak vyčnieval, preto sa mu dostalo (zaslúženej) pozornosti a uznania. A aký vlastne bol? Nie je priestor na hlbšiu analýzu a asi by ani nebola objektívna, keďže každý z nás má celé spektrum vlastností, ku ktorým sa viaže nespočetné množstvo charakteristík a kauzalít. Hádam by sa neurazil, ak ho (veľmi zjednodušene) nazveme človekom meštianskeho typu, mondénnym a ambicióznym, s výrazne-svojským šarmom. Z domu dostal výchovu nekompromisne orientovanú na vyššie vzdelanie (sám bol nejaký čas pedagógom na VŠVU) a hodnotový tradicionalizmus. Bol veľký estét, rád sa pekne obliekal – on a jeho prvá manželka, Juliana Klára, si dávali v módnych salónoch pravidelne šiť najmodernejšie veci tej doby, dokonca často hrávali tenis a viedli aktívny spoločenský život. Práve jej tragická a náhla smrť (pri jednej z návštev ich domu na Kuzmányho ulici č. 16; dnes č. 18 v Žiline odišla do kuchyne variť kávu a živá z nej už nevyšla) bola dôvodom, prečo sa Fulla rozhodol pre návrat do rodného mesta, kde mu štát výmenou za celoživotné dielo postavil jeho „svätostánok“. Zomrel bezdetný ako dvojnásobný vdovec – jeho druhá manželka, Anna Labudová, odišla ešte pred ním. Jeho ostatky spočívajú v krypte na ružomberskom cintoríne (akejsi zmenšenej verzii samotnej galérie, paradoxne postavenej až po nej), ktorú navrhol ako hommage svojej prvej žene a kde nakoniec aj leží po jej boku. Vďaka svojej umelecko-architektonickej hodnote, unikátnemu návrhu a elaborátnym mozaikám je aj ona stálou súčasťou expozície SNG. Kľučka na dverách, ozdobená Fullovým typickým vtáčikom, symbolizuje asi všetko, na čom autorovi bytostne záležalo. A rovnako, ako pôvodný vstup do svojej „veľkej sestry“ dolu v meste, otvára brány do čias minulých.
„Byť aristokratom je myslieť v generáciách,“ hovorí múdry citát a „Národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, nemá budúcnosť,“ znie hneď druhý od Churchilla. Čo po nás ostane? Hodnoty či amorfná „potopa“? V prípade vzácneho odkazu Ľudovíta Fullu asi to prvé. Na to, čo nám zanechal, totiž neexistuje žiadny „update“ ani nijaká „nová verzia“. Sú to konštanty, na ktorých stojí a padá všetko a s ktorými sa jednoducho nehýbe.
Kto má dnes pocit, že svet, v ktorom žije je naruby a vôbec mu nerozumie, nech navštívi GĽF v Ružomberku. Neoľutuje. Aspoň na chvíľu sa ho dotkne ozajstný život a to, čomu sa hovorí „soľ nad zlato“. Z takých vecí sa dá čerpať navždy. Samozrejme – za predpokladu, že existujú…
