Zuzana Kocúriková
Slovo ikona je dnes natoľko sprofanované, že dovetok v zátvorke titulky je v tomto prípade priam nutnosťou. Ikony sú dnes všetky, bez ohľadu na to, či sa (neraz samé) neprávom týmto prívlastkom označia, alebo ich tak za bakšiš, alebo výmenou za informácie veselo a bez hanby označujú rôzne médiá. Alebo ich v tomto krutom omyle falošne držia tí, ktorí z neho ťažia.
Keď sme ‘nášmu’ Jakubovi Gulyásovi povedali, koho budeme fotiť, zhíkol: “Bože môj, to bol vždy môj sen!” Vzápätí vytiahol telefón a v ňom fotografiu, na ktorej je jeho otec v nejakom staršom filme, odfotený ‘s ňou’. A keď sme následne riešili styling a koncept s ‘našim’ Borisom Hanečkom, prišiel nielen výkrik, ale aj naozaj hlasné zalomenie rukami. “To vážne? To fakt?? Ja som ju vždy chcel obliecť. Neverííím!!!”. Verte nám, náš popis je striedmy a postráda akékoľvek audio-vizuálne kulisy. V realite to bolo x 10. Hrdinke nášho editoriálu môžu vo veciach odievania mnohí vyčítať mnohé, nikdy sa však po nikom ‘neopičila’. Vždy si išla a stále ‘ide’ to svoje.
Lokácia bola od začiatku jasná. Pisztoryho palác je len kúsok od nášho budúceho showroomu a tiež na skok od ‘jej’ bydliska, situovaného v oblasti bratislavských Palisád- tej snáď najkrajšej nášho hlavného mesta. Prišla pešo, lebo sa rada hýbe. A vidno to. Neuveriteľne subtílna, ale vôbec nie kostrbato, s krivkami na tých správnych miestach, s jej dnes už legendárnymi vlasmi siahajúcimi po úplný spodok jej chrbta, svižne vyšla schodami a svojou prítomnosťou doslova zaplnila celú vrchnú etáž.
Jej hlas znie dnes rovnako, ako si ho človek pamätá z filmov: Ako jasný zvon. V jej dikcii je neustále počuť akoby mierny smiech, aj keď hovorí o veciach vážnych. To len potvrdzuje, čo je o nej verejne známe: Je optimistkou, ktorá sa vo svojom súkromnom, aj profesnom živote snažila vždy sústreďovať na pozitíva. Niet sa potom čo čudovať, že je pekná, úspešná a 50 rokov šťastne vydatá. Za toho istého muža.
Vyzerá neskutočne dobre a nielen oblečená. Medzi striedaním lookov vídajú štylisti kadečo, čo má ďaleko do finálne spracovaných obrazových výstupov, ktoré neskôr zvykne obdivovať svet. V ‘jej’ prípade žasli všetci zúčastnení. Zmohli sa len na stručné konštatovanie: “Veľmi dobré.”
Na jej vlasy nemôže siahať nik, najradšej ich má voľne rozpustené, v celej ich nielen dĺžke, ale aj hustote a kvalite. Toto sa nedá dosiahnuť žiadnou vlasovou kozmetikou, doplnkami stravy, ani umelým nadpojením. Takáto koruna krásy, rovnako ako jej pleť, pery, oči, zuby a celková štrukúra tvárových kostí je jednoducho darom od Boha.
O talente a veľmi špecifickej osobnosti nehovoriac. Tie sú zjavné aj pri jej najjednoduchších pohyboch a expresiách. Určitá miera excentrickosti a teatrálnosti nemôže uniknúť našej pozornosti, patria k nej však rovnako, ako všetko ostatné. Ostatne- má na to plné právo. Toto je ozajstná diva.
V časoch jej najväčšej slávy sa nepoužíval botox, výplne, ani gélové nechty. Líčilo sa tým, čo vtedy bolo a áno, aj krémom na topánky. Na vlasy sa dávali maximálne olejovo-vajíčkové zábaly, na oči uhorky a na tvár jogurt. Neexistovala liposukcia, ani tabletky na chudnutie. Počas natáčania sa cez kameru aplikovali tie najsimplexnejšie filtre, ktoré boli nemilosrdné ku každému tieňu okolo úst, či kruhu pod očami po prehýrenej noci. Nehovoriac o tom, že mnohokrát sa všetko ‚išlo‘ na jeden “záber”, keďže technika bola ešte ďaleko od dnešného digitálu, ktorý vie magicky urobiť a dorobiť doslova a do písmena všetko. Na filmovačky sa presúvalo náročnými spôsobmi a aj počas nich museli štáby fungovať v rôznych, neraz divokých podmienkach. Všetko bolo kedysi skrátka viac ‘real’. Krása, talent, ľudia, aj film.
Na naše prekvapenie Marinu Abramovič, jej tvorbu, aj príbeh poznala. Čo vlastne také prekvapivé ani nie je. Presne to je totiž jeden z atribútov ľudí renesančného typu- majú encyklopedické vedomosti a zaujíma ich všetko. Minulosť, prítomnosť, aj budúcnosť.
Jediné, čoho úprimne ľutujeme je, že sme neurobili videozáznam z jej hry na klavíri, počas ktorej hlasno nôtila niečo o šampanskom. Po rusky. Nespútane, autenticky, živelne. Aká je ostatne aj ona sama.
Skutočná ikona.
Z.K.: Dnes nie je kultúra, ani noblesa. Svet sa veľmi zmenil.
virvar: No vidíte. A my sa snažíme práve trošku to skultivovať. Ono to pôjde zas celé naspäť.
Z.K.: Vraveli ste, že ste viacerí žili dlho preč, že?
virvar: Áno. Viac ako 6 rokov.
Z.K.: Preboha živého a na čo ste sa sem vracali?
virvar: Keď všetci odídu, kto bude robiť tie zmeny k lepšiemu?
Z.K.: Ach, to je pravda…
Zuzana Kocúriková (* 19. december 1948, Bratislava) je jednou z najvýraznejších osobností československej kinematografie vôbec. V roku 1971 absolvovala štúdium herectva na VŠMU.
Jej rozsiahla filmografia obsahuje desiatky filmových a televíznych produkcií. Od začiatku svojej kariéry až dodnes je tiež členkou činohry SND.
Je manželkou divadelného režiséra Petra Mikulíka. Má dcéru Katarínu.
Poďakovanie patrí pani Zuzane Kocúrikovej, Jakubovi Gulyásovi, Anne Adamičkovej, Monike Spišiakovej a Centru kultúry a vzdelávania Pisztoryho Palác (MKSR- mestská časť Staré mesto).
Text: ESC
Foto: archív
