Text k Editoriálu No.21

Slovensko (aj Čechy) ju poznajú najmä vďaka jej ostro-sledovaným sociálnym sieťam a bulvárnym titulkom, za čo si do veľkej miery môže sama. Dovolenky, značkový šatník, drahý porcelán, dlhé opálené nohy, dovolenky, značkový šatník, drahý porcelán, dlhé opálené nohy. Ale kto je skutočne táto osoba za ašpiratívnymi obrazmi úspechu a novodobého “you’ve-made-it” klišé? Čo rozhoduje o tom, koho na ich základe umiestnime do pomyselného priečinka PRESKÚMAŤ a nie do toho s nápisom TRASH? Možno len intuitívny pocit, vibe, ktorý z človeka ‚ide‘ napriek všetkým nánosom toho ‚viditeľného‘. Keďže čítate tento text, je jasné, kam sme ju zaradili my. Stereotypy, predsudky a akákoľvek diskriminácia bokom. Sme prví, ktorí to budú hlásať s dennou pravidelnosťou. Pre mňa, osobne, jedno z najväčších prekvapení. A čo vy? Ste in?  

Ležím na pohodlnej leňoške pozerajúc sa na Dunaj v jej ostatnom počine- dennom spa, ktoré u nás nemá obdobu. Prešla som celý svet, videla kadečo a dovoľujem si konštatovať, že môže konkurovať podobným v Londýne, či Paríži. Nie, toto nie je žiadny barter. Čitateľov môžeme ubezpečiť, že si tu všetky služby veľmi radi (doslova) platíme v ich plnej výške. Tiché priestory sofistikovaného interiéru majú diskrétny a kultivovaný feel, personál sa nimi presúva po mäkkých hodvábnych kobercoch tak, aby bol takmer “neexistujúci” a nijak nerušil klienta, ktorý je tu ozajstným “pánom”. Atmosféra tohoto miesta, tak protichodná tomu, ako je do veľkej miery masami vnímaná jeho zakladateľka a majiteľka, prirodzene núti človeka zamyslieť sa nad mnohým, vrátane toho, ako je tento paradox vôbec možný? Nik ju tu nenazve inak, ako “doktorka”. A každý, kto túto jej prezývku počuje, predstaví si ju v 15-centimetrových Louboutinoch a ultrakrátkej sukni, s injekčnou striekačkou v ruke. A presne taká je. Ak Carrie Bradshaw vedela veľa o sexe a nebála sa opýtať, Alena Pallová vie dosť o živote a nebojí sa ho žiť. A nebojí sa zasmiať ani na ‚vlastné triko‘. A nebojí sa naozaj tvrdo- makať.

Doktorka? Doktorka.

Denne sa stretávame s mylnými predstavami o ľuďoch, ktorých vôbec, často ani osobne, nepoznáme. Cnosť a pozitíva si automaticky spájame s priemerným vzhľadom, slabosťou a konformitou, všetko, čo akokoľvek vyčnieva z radu, je apriori podozrivé. Z každej strany počúvame, ako sa majú ‘silné’ ženy podporovať, ako sa nemáme hejtovať, primárne odsudzovať, ako máme ľuďom priznať onen ‘benefit of a doubt”. Robíme tak? Určite, je to výzva. Človek sa len ťažko zbavuje zaužívaných vzorcov a predprogramovaných percepcií, neľahko bojuje s vlastným egom, neustálym nutkaním porovnávať sa s druhými a s tak vyčerpávajúcou snahou byť ‚lepším‘, ako ten druhý. A čo je vlastne úspech? Ako a podľa čoho ho merať? Podľa toho, ako sa prezentujeme, alebo podľa toho, ako sa prezentujeme a- čo reálne konáme? “Pochádzam z rodiny, kde základom bola disciplína a vzdelanie. Všetci u nás majú ukončené vysokoškolské štúdium. Otec a mama boli chemici, sestra a brat sa venujú právu. O význame edukácie a vedomostí sa u nás doma nikdy neviedla diskusia. Bolo to skrátka dané,” odpovedá na moju otázku, ako sa vlastne dostala k tomu, čo dnes robí. Odmalička vedela, že sa chce venovať práve medicíne, v časoch, kedy ju študovala, bola tá estetická ešte v plienkach. Áno, pitvala aj mŕtvoly. Dva roky, vrámci predmetu anatómie, nekompromisného to sita všetkých medikov. Z rozprávania môjho otca, mamy a švagrinej, o tom niečo viem. “Pôvodne som sa chcela venovať plastickej a rekonštrukčnej chirurgii, ale veľmi skoro som pochopila, že to nie je pre mňa. Vnímala som ju ako čistú ‘mäsiarinu’, kde Vám pacient v plnej anestézii leží na stole a vy na ňom vykonávate surové, pragmatické úkony. Chcela som budovať niečo krajšie, pozitívnejšie.” Pri spomienke na svojho tútora, kapacitu profesora Košťáľa, jej mäkne pohľad. Raz darmo, keď raz zažijete čaro almy mater, navždy v sebe nosíte podobný sentiment. Na otázku, prečo sa nechcela venovať napríklad dermatológii, bez váhania odpovedá “V tých časoch bola o natieraní psoriázy mastičkami.” Pochopené, enough details. Skrášľovanie dnes celkovo zažíva obrovský boom. Samotná téma je však aj dosť polarizujúca a teraz máme na mysli ‘párkové’ pery, ‘neexistujúce’ nosy a ‘vankúšové’ tváre popierajúce akékoľvek črty. “Estetické lekárstvo nie je len o tom. Je aj o dentálnych úkonoch, starostlivosti o pleť a telo, celkový wellbeing. Ten by som inak zdôraznila najviac. Navyše sa dá budovať a rozvíjať. A to je presne to, čo ma odjakživa zaujímalo,” nechtiac odpovedá na moju ďalšiu otázku. Alena s ním má omnoho väčšie plány, v budúcnosti sa chce zamerať najmä na aspekt komplexného zdravia v zmysle, že to, čo je vo ‘vnútri’ sa do značnej miery premieta navonok- do toho, ako vyzeráme. Ale aj tak sa pýtam: Čo okrem jej osudového poslania (sama tak voľbu svojej profesie cíti a vníma) považuje za svoj najväčší hnací motor? “Úspech. Vždy som chcela byť úspešná. A lásku! Svetlo a čistú lásku.” Myslí to vážne. Škoda, že sme z rozhovoru neurobili živý záznam. Pochopili by ste.

Nech hodí kameňom…

… kto je bez viny. Najlepšie vôbec ho nebrať do rúk, ale to v ľudskej podstate apriori zakódované nie je. Keď už teda balansovať na nebezpečnej hrane hodnotenia druhých, nech tak činia aspoň takí, čo skutočne niečo prežili a o niečo sa denne húževnato snažia. A ktorí vedia byť verbálne ‘odvážni’ nielen keď sa jedná o druhých, ale predovšetkým, keď ide o nich samých. Čo sa jej nedá uprieť je práve to. Úprimnosť. Nikdy, napriek tomu že som celkom zdatný profiler, som ju z tohoto aspektu nevnímala. Možno aj preto, že ju vlastne vôbec nepoznám. “Za rozpad môjho manželstva som mohla do veľkej miery aj ja, plne si to uvedomujem. Zaslúžila som sa oň svojím workoholizmom a ambicióznosťou,” hovorí vyrovnane. Poučila sa z toho? Zmenilo ju to? “Nie,” znie krátka odpoveď, ktorá vôbec nemá rezignačný charakter, je z nej cítiť skôr proces zdravej reflexie a akceptácie. Vie presne kto je a čo potrebuje pre to, aby bola šťastná. Pozná sa, veci pomenúva exaktne. Všetci, ktorí s ňou žijú a pracujú, musia sa prispôsobiť a zapadnúť do jej settingu a režimu. Vrátane jej súčasného (dlhodobého) partnera a (zatiaľ) jediného syna, ktorého inak nadovšetko miluje. ”Aj jeho učím odmalička chápať, že to, ako žijem, je pre mňa veľmi dôležité. Ak nebudem spokojná ja, ako to bude vplývať na moje okolie? Nefungovalo by to.” Pre mnohých poburujúce. Pre tých, čo vedia trošku o mentálnom zdraví, pozitívnej psychológii (a parapsychológii)- oslobodzujúce. Nazýva sa to aj sebapoznanie a sebaláska. Presne tá, čo ľuďom dneška tak veľmi chýba. Tu mi nedá a po dlhom (vnútornom) zvažovaní sa (tiež priamo) pýtam na onú nešťastnú udalosť spred piatich rokov, autonehodu, pri ktorej vážne zranila človeka. “Bola to moja chyba. Len moja, veľká chyba. Bola som nepozorná, hlavou som bola inde.” O tomto incidente doposiaľ nikdy nehovorila, nechce sa k nemu verejne vracať. Rešpektujem a ďalej sa v tom nehodlám vŕtať. Sama od seba však pokojným hlasom dodáva: “Najviac som sa trápila pre pani, ktorej som ublížila. To ma mučilo. A úplne najťažšie bolo odpustiť samej sebe, trvalo mi to roky. Hoci sa s tým nikdy nezmierim. S tým sa jednoducho zmieriť nedá.” Sans faute.

Kríže v horizonte

“Keď ráno výjdem na balkón môjho bytu, vidím štyri kostolné veže. Tak začína môj deň, aj moje vnútorné nastavenie.” O zle vie svoje. Je si ho vedomá, rovnako vedome ho však aj vytesňuje. “Mám svoje vízie, mám plány. Sústreďujem sa na ne, na nič iné. Chcem tvoriť, splniť si svoje sny a urobiť to, čo cítim, že v tomto živote urobiť mám. Veľa sa modlím, každý deň sa modlím. O existencii Boha nepochybujem. To mi dáva obrovskú silu,” odpovedá na obligátnu otázku viery vo vyššiu moc a jedným dychom dodáva: “A beriem ju aj zo seba.” Ach, zas tie predsudky! Ale áno. Je to tak. Aj človek, ktorý má ciele a rád sa pekne oblečie, môže mať silne vyvinutý zmysel pre duchovno. Niekedy dokonca viac, ako tí, čo to majú v ‘popise práce’. Táto téma, celkovo, prináša do nášho rozhovoru komornejší charakter. Bavíme sa o zodpovednosti, o povinnostiach. Ľudia často závidia, ale tvrdú drinu, ktorá stojí za mnohými úspešnými príbehmi, nevidia. Nechcú. Je to pohodlnejšie a menej- konfrontačné. “Momentálne zamestnávam 80 ľudí, najmä v súčasnej situácii je na mne veľký tlak a váha.” Všetko, čo jej do života príde berie ako výzvu, do mnohých projektov išla s ohnivým zápalom (a nemalým obchodným rizikom) a je úplne jedno, či sa jedná o jej známy Inštitút Estetickej Medicíny v Pezinku, spomínaný vizionársky projekt na Dvořákovom nábreží, alebo čoraz populárnejšiu kozmetiku ála Palla.

Keď sa zamýšľam nad všetkým, čo robí (a nerobí to vôbec zle), čo sa mi stále vracia je forma a spôsob Aleninej sebaprezentácie, ktoré jej mnohí vyčítajú. “Roky som sa snažila dostať do povedomia, platila som si PR aj medializáciu. Stálo ma to veľa peňazí, efekt bol otázny. Časom som skrátka pochopila, že to nie je potrebné, že si to do veľkej miery viem menežovať sama. Hoci výsledok sa často môže javiť ako diskutabilný,” smeje sa. Aj sa javí. Mnohí ju skrátka vnímajú ako osobu kontroverznú, hoci, povedzme si, že to je dnes viac normou, ako vzácnou výnimkou. Navyše… Zeitgeist du jour. Ľudia sa všeobecne veľa nepýtajú, stačí im, ak sa viete milo usmievať na kameru, poviete im čo chcú počuť a hráte rolu obete, s ktorou sa vedia stotožniť. Všetko ostatné sa neodpúšťa. Ale je to na konci dňa spravodlivé? Otázka, ako ‘ušitá’ pre Váhy, v znamení ktorých sa Alena narodila. “Nie, nie je.” Snaží sa tým nezaoberať. Ani falšou, ani zradou, ani neprajnosťou. “Negativita by ma zbytočne oberala o energiu. Ja skutočne absolútne verím na dobro a lásku, iné sa snažím nevnímať. Inak! Celý čas sa pýtaš Ty mňa, môžem sa opýtať niečo aj ja Teba?” Samozrejme, otázok som sa nikdy nebála. Čím viac na telo, tým lepšie. “Odkiaľ berieš silu Ty?” Vedela som, že to príde. “Ja tiež zo seba. Ja som univerzom s vlastnou obežnou,” hovorím položartom. Ale poznáte to… V každom vtipe pravdy kus. A v tomto celá. Keď spolu kráčame k môjmu autu, kam ma po rozhovore slušne odprevádza, pozerám na naše siluety odrážajúce sa vo veľkých oknách budovy River Parku. Pštrosie perá na Aleninej mikine od Lukáša Krnáča jemne vejú vo vetre, má ju v čiernej, sivej, aj elektrickej modrej (nie, ani toto nie je žiadny výmenný obchod, ona naozaj (aj) lokál miluje a reč nie je len o šatstve…) Jediné, čo ma pri pohľade na ňu napadá, je môj obľúbený citát od Babe Rutha: “It’s hard to beat someone, who never gives up.”