Nora

 

Jej priezvisko nie je vôbec podstatné. Nijak ju totiž nedefinuje. V živote ich (zatiaľ) mala päť, vrátane toho dievčenského a toho, ktoré nosí dnes. Má 62 rokov a sledujú ju generácie, ktoré o nej v ére jej najväčšej slávy ani netušili. Nosili vtedy ešte plienky. Časy, kedy vďačne pútala pozornosť svojimi excesmi a ostrým jazykom v štýle ‘po mne potopa’, sú preč. Vo väzbe si odsedela viac než rok, žije z minima. Napriek všetkému, čo bolo predtým a aj tomu, čo je dnes, má svoj verný following. Tento kult je nepochybne jedným z najväčších slovenských hlavolamov. Alebo aj… vôbec nie.

Nafotiť sme ju chceli už dávno. Ešte predtým, ako sa jedna z ďalších vĺn jej popularity dala znovu do pohybu. Pred rokom ale ešte nebol ten správny čas. Mala psychické problémy, necítila sa dobre. Pre človeka, ktorý prežije to, čo ona, je úzkosť a strach bežným spoločníkom. A to platí aj pre takého, ktorý si za veľa z toho, čo sa mu stalo, môže sám. Volá sa to život. Stretne vás v ňom kadečo. Norina vina či nevina je v tomto prípade nerelevantná, rovnako ako to, čo urobila správne a čo nie. Pravdu vie len ona a Boh. Jej príbeh je predovšetkým komplexnou ľudskou pantone-story, obsahujúcou bielu, červenú, zlatú, elektrickú modrú, zelenú, aj všetky farby dúhy. A veľa čiernej. Ukážkový príklad vzletov a pádov. Tu skrátka nuda nikdy nebývala. A dodnes nebýva.

Naživo sa s autorkou dnes už zľudovelého výroku, ktorý by sa mohol (a aj mal) tesať do kameňa, alebo minimálne na každý druhý slovenský epitaf, stretávame týždeň pred produkciou. Stojíme pred Virvarom, solidárne fajčíme. Nora je vášnivý milovník tabaku. Začala v osemnástich, keď sa na seba s cigaretou v ústach pozrela do zrkadla. Bola to láska na prvý pohľad. “Čo je dnes, štvrtok? Tak to majú vajíčkový šalát,” pragmaticky reaguje na aktuálne správy o zatknutí bývalých vysokých policajných funkcionárov. “Ak si ich bachari obľúbia, dostanú aj sladké. Mňa mali radi. Ja som si občas mohla aj vybrať”. Človek sa nemôže nezasmiať. Čo iné? V dobe, kedy mu toľko vecí pripadá absurdných, až surreálnych, je humor často doslova záchranným kolesom. Na otázku, ako znášala pobyt za mrežami, odpovedá tiež takmer bez emócií. Musela si nastaviť režim, adaptovať sa, aby sa nezbláznila. Nemá s tým problém, celý život sa vedela prispôsobiť situácii. Či bolo dobre, alebo zle. Väzenie nebolo výnimkou. “Viem, že to možno vyznie hrozne, ale ja som si tam oddýchla. Nad všetkým som veľa premýsľala a mnohé som si sama v sebe ujasnila.”  Čistá psychohygiena.

 

 

The simple life

 

Hoci to už nie je tá extravagantná platinová blondína s dlhými akrylovými nechtami, stále má ‘svoj štýl’. Momentálne si, ako mnohí, ‘ide na teplákoch’. Keď jej hovorím, že pre Lagerfelda boli symbolom rezignácie a úpadku, hlasno a schuti sa zasmeje: “To sedí presne na mňa! Ale pozor! Hocijaké tepláky, to zas nie.” Počas nášho fittingu skúšame veci, ktoré sa jej vkusu úplne vymykajú. Žiadne divoké vzory, ani logá, žiadne Versace. Keď vyjde spoza paravánu v prvom outfite- minimalistickom čiernom obleku od Jana Černého a oversize Gucci okuliaroch- pozeráme na seba s očami dokorán a širokým úsmevom. Funguje to. Vedeli sme to, vycítili to úplne správne, aj napriek veľmi špecifickej a hlbokej vizuálnej stope, ktorú verejnosti po takmer dvoch dekádach všadeprítomnosti svojim výzorom a vystupovaním zanechala. Pod všetkou tou prvoplánovosťou, dvojfarebnými umelými kožušinami, vytetovaným obočím, výrazným cyklámenovým rúžom a často príliš explicitným slovníkom v nej drieme niečo, čo detekuje len málokto. V momente, kedy počas skúšky vypláva von tentokrát v éterickej róbe od Natálie Dufkovej, zabúdame aj na posledné reminiscencie podnikateľského “neorokoka” opretého o sýto-ružové steny známeho domu na Pereši. Nora má v sebe určitú noblesnú finesu, o ktorej možno ani sama netuší. A možno aj áno. Roky turbulentného života ju ale naučili neskúmať, nevŕtať sa zbytočne vo veciach. “Čím je to jednoduchšie, tým je to lepšie.” So svojím najznámejším ex-manželom vôbec nekomunikuje, tak ako mnohé, aj túto etapu zo svojich spomienok do veľkej miery vytesnila. V čom sa však určite zhodnú, je novo-osvojený svetonázor, ktorý zaznie viackrát počas našich stretnutí. “Peniaze a sláva sú nešťastie. Samozrejme, prostriedky na bežný život potrebuje každý, to je nevyhnutné. Ale na ten naozaj bežný. Na živobytie, na normálnu ‘réžiu’. Všetko naviac je komplikácia, zbytočná patália. Človeka to v konečnom dôsledku ťahá len do problémov.” Nora teraz zažíva ‘normál’ denne. Býva v prenájme, žije skromne. „Neviem, čo bude o týždeň, ani o mesiac. Nič si neplánujem. Doslova žijem zo dňa na deň, v prítomnosti. A nikdy som nebola šťastnejšia.”

 

 

Rachael
Nikolas Tichý, ktorému sme zverili Norin účes á la Rachael z ikonického filmu Ridleyho Scotta Blade Runner, sa od šťastia úprimne rozplače, keď mu v piešťanskej Thermii odhaľujeme hlavnú protagonistku nášho editoriálu č.18. Práve sa mu splnil sen. “Prečo?” Dojatí sa ho pýtame v prítmí salónika Hubert. “Ona je taká ozajstná, hovorí pravdu. Na nič sa nehrá. Ja ju mám veľmi rád.” Oproti sediacia Ifča Súkenníková, ktorá bude líčiť, jedným dychom dodáva: “Môj najväčší relax v nedeľu večer je napustiť si vaňu a pri pohári prosecca pozerať VIP Nákupné Maniačky s Norou.” VIP čo??? Zjavne máme medzery. Ale legendárne Čápy s Mákem a ešte legednárnejšieho Kapra na Torte evidujeme. Nevideli ste? Pozrite si, stojí to za to. Jedna bizarnosť striedajúca druhú, navyše niektorí protagonisti už nie sú ani medzi nami. Norin ostrý jazyk do toho, tu sa nechodí okolo horúcej kaše. Tu ide plný zásobník kalašnikova s tou najväčšou kadenciou. Na nikom (okrem vtedy už chorej, labilnej, a dnes už aj nebohej Ivety Bartošovej) nezostala nitka suchá. A prečo by aj mala? MUSIA byť aj takí, ktorí pomenujú veci pravým menom. “Pozeráš niekedy svoje staré záznamy?” napadne mi pri tejto príležitosti. “Nie. A nepozerala som ich ani vtedy.” Nedá mi to. Zaujíma ma, ako sa Nora vidí dnes, s odstupom času. “Ako p**a. Vôbec sa s tým nestotožňujem”. Aj teraz bez servítky. I keď sa to týka jej samotnej.

 

 

Pes- strážca svetla

 

Počas dvojdňového fotenia si človek všimne kadečo. Situácia je vždy náročná. Od rána, do večera. Prezliekanie, presuny. Počasie a iné ‘technické’ výzvy. Svetlo. Nízka hladina cukru. Očakávanie strieda eufóriu, eufória strieda únavu. Nora je pracant. Vždy hovorila, že rada robí a je to evidentné. Je disciplinovaná a ochotná, nefrfle, neodvráva. V pauzách vybavuje pracovné telefóny, aj stihne nahrať sľúbené video pre zomri.sk. Večer, rovno z fotenia, ide za novou spoluprácou na ďalšie tri dni do Banskej Štiavnice. Je vidieť, že ju to baví. Nie je to nudou, ani núdzou. Je zjavné, že je presne ten typ človeka, ktorý k životu potrebuje činnosť a aktivitu. “Dnes som poriadila de luxe,” hovorí mi do telefónu v nedeľu. Zaujíma ma, čo presne tento termín znamená. “No čo- že všetko povyberám odvšadiaľ, oprášim, umyjem, vydezinfikujem, vyleštím a dám naspäť.” Rečou bežného človeka- rada upratuje hĺbkovo. Nie ako mačka labkou. Apropos, zvieratá. Nora MI LU JE svoje psi. Všetky, ktoré mala, vrátane toho aktuálneho, druhej hviezdy nášho editoriálu- naháča Šariky. Žije s nimi, spí s nimi, oblieka ich, rozpráva sa s nimi, nepohne sa bez nich na krok. Jeden múdry človek raz povedal, že “…Ten, kto má úprimne rád zvieratá, nemôže byť zlý.” Ak je to pravda, potom je Nora anjel. Určite. Mnohým sa to môže zdať scestné, infantilné, až úchylné, v kontexte jej života je to však absolútne pochopiteľné. Vlastnú rodinu nemá, chlapi prišli a odišli, tak ako aj jej spolupracovníci, zamestnanci, obchodní partneri, priatelia. Kto ju nikdy nezradil boli jej rodičia a- štvornohí kamaráti. “Jediné, čo ma vo väzení trápilo bolo, čo je s nimi. Nebol deň, kedy by som na nich nepomyslela.” To isté, ako keď niekde v samotke myslí roky otec len na jedno- svojho syna tam ‘vonku’. “Nemám vlastných potomkov, nikdy som ich nechcela. Viem odhadnúť svoje schopnosti. Na deti nie som dosť zodpovedná.” Wow. Toľko pravdy, až je to priam svieže. Najmä v časoch, kedy sa deti stavajú na piedestál nad ich stvoriteľov a autority a presahujú im cez hlavy tak, že takmer ‘riadia’ tento svet. Zaujíma ma, či má Šarika lepší nos na ľudí, ako Nora. “Jednoznačne,” z fleku znie odpoveď.

 

 

Okná do duše

 

Má rôzne ‘polohy’. Tie najkonštantnejšie ‘vyskakujú’ s pravidelnosťou, sú evidentnejšie ako tie ostatné, hoci všetky nuansy jej povahy sú výrazné. Možno aj preto mala vždy schopnosť strhnúť na seba pozornosť publika a udržať si ju. Chvíľami je panovačná, potom prirodzene zraniteľná. Kopance a sklamania, ktoré zažila, berie ako súčasť svojej cesty. Nie je prototypom obete, ktorá by sa príliš dlho kúpala v sebaľútosti. Jej vnútorná sila a odolnosť bezpochyby čiastočne pramenia z jej detstva, harmonického a idylického. Boli podkolienky, detská izba, aj nedeľné obedy. “Nemala som zlý život, ani keď som bola malá. Rodičia spolu žili 58 rokov, v láske. Som snáď jediná, ktorá sa u nás v rodine rozviedla. A rovno štyrikrát.” Čo ma ale núti na jej tvár opakovane sa pozerať, je jej pohľad. Hovorí sa, že keď si nie ste niekým istý, ‘zakryte’ mu tvár a ‘nechajte’ len oči. Tam je všetko. Tie Norine sú tmavé a snáď aspoň dvakrát väčšie, ako ich mala kedysi. Stále majú v sebe určitú hrdosť, možno až vzdor, sú však otvorené, hlboké a priame. Mieša sa v nich smútok s múdrosťou a skúsenosťou, ktorú človek získa len strasťami, utrpením a naozaj epickou duševnou obrodou. Pozerajú presne ako tie srny, ktoré niekde v tichu, uprostred lesa, oslepí ostré svetlo pytliaka. Sú to oči, ktoré človek nikdy nezabudne. “Nemám rada ľudí. Nikdy som neverila, že v nich môže byť toľko zla. Ale je. Mojou najväčšou chybou bolo, že som bola príliš štedrá, príliš dobrá. Stačilo, aby niekto spomenul, že má problém, okamžite som sa bez vyzvania angažovala.” Prešla si peklom, ale nič by nevrátila, nič neľutuje. Naučilo ju to žiť osamote, na nikoho sa nespoliehať, nič neočakávať. “Neverím nikomu. Len sebe.” Na otázku, čo najviac na svete nenávidí, bez váhania a s veľmi dôrazným tónom odpovie: “Faloš. NENÁVIDÍM neúprimnosť a faloš.” V tom si uvedomím, že sa celý čas rozprávame o všetkom, na čom v živote naozaj záleží. Čo robí človeka človekom. Inšpirácia za Noriným stylingom bola a nebola náhodná. Celý film sa de facto zaoberá podstatou ľudskosti, existenciou duše a otázkou identity, ako takej. Ako vlastne vieme, kto a čo sme? A záleží na tom vôbec? Ako hovorí vo svojom monológu jedna z postáv a výrobca hybridných humanoidov- “‘Ľudskejší ako ľudskí‘, to je naše motto.” A ako hovorí ďalšia, umierajúci replikant Roy Batty, “Videl som veci, akým by ste vy, ľudia, neverili… A všetky tie momenty sa stratia v čase, ako slzy v daždi.” Keď sme Nore, ktorú bežný človek primárne vníma ako bulvárnu celebritu, povedali, že toto nebude klasický ‘fashion shoot‘, že jej účes nebudú príčesky o dvoch metroch a jej outfity nebudú all-brands-made-in-france, ale že toto bude vskutku úplne iný príbeh, vážne sa na mňa pozrela a povedala: “Ja tomu rozumiem. Všetkému rozumiem.”   

 

V momente lúčenia s ňou nemáme o nič menej otázok a odpovedí, ako keď sme sa prvýkrát stretli. S najväčšou pravdepodobnosťou ostane jednou z najkontroverznejších postáv slovenského verejného diania, ozajstná hádanka. A možno práve to, čo sa nedá rozlúštiť, ani pomenovať, je vždy práve tým, čo ľudí zvykne tak veľmi fascinovať. Nemusíte vždy súhlasiť, dôležitá je vibrácia. A pocit, že to, čo vidíte, zažívate a počujete, je REAL. Že ‚what you see is exactly what you get.‘ Žiadne prekvapenia. To je Nora. Nič viac, ani menej. Čo ma aj preto na záver veľmi zaujíma, je jej vzťah k Bohu. Verí? Odpovedá so smiechom: “Áno, aj nie. Ako mi to vyhovuje.” Po krátkej pauze tichého zamyslenia dodá: “Ale určite nad nami niečo je. O tom nemám pochýb.” Súhlas a potreba odľahčiť. „Počúvaj, a keby si bola pralinka, aká by si bola?” “Rumová!”. Ha. V poriadku. Tak už len jedna otázka: Čo by si odkázala všetkým, čo budú toto čítať? ”Nedajte sa o****ť. Ja som sa dala.”

Poďakovanie patrí Thermia Palace Hotel Piešťany*****, Lousymu Auberovi, Nikolasovi Tichému, Ivane Súkenníkovej, Šarike a- NORE.

Foto: Lousy Auber