A ty slovenský zákazník im v tom pomáhaj!

 

S dizajnérskou prácou sa v prvom rade spája kreativita, umelecké nadanie. Ak chce ale tvorca svoje odevy dostať ‚na ulicu‘, musí sa z neho rovným dielom stať aj manažér a obchodník. Že podmienky na to v slovenských končinách nie sú (väčšinou) ideálne, asi opakovať netreba. Vzdať sa ale netreba tiež. Mnohí šikovní autori sú toho živým dôkazom.

 

Otvoriť otázku financovania odevného biznisu je vždy tak trošku ošemetná záležitosť. Mnoho tvorcov vstupuje na cestu naplnenia svojho sna s veľkými očakávaniami, túžbou preraziť, obliekať hviezdy, aj ‚radových‘ zákazníkov. Príbehy z memoárov či profily na Wikipedii, ktoré sa viažu k slávnym menám svetovej módnej brandže a šťavnato zobrazujú cestu módnych velikánov na povestný módny Olymp, však v lokálnom kontexte dostávajú na frak. Ak sa Slovákovi podarí vybudovať značku s menšou, no relatívne stabilnou klientelou, prvá bitka je vybojovaná. Udržať si jej priazeň a zvládnuť fungovanie v tradičnom podnikateľskom modeli, kedy výroba dokáže pokryť náklady a prípadne generuje aspoň aký-taký zisk, je však o mnohých ďalších bitkách. Nie všetky sú víťazné. Nejeden návrhár by možno povedal, že sa treba pripraviť na „tridsaťročnú“ vojnu, počet rokov nech si dosadí každý ľubovoľne…

 

Lukáš Krnáč je na domácej módnej scéne relatívne krátko, ale už počas štúdia stihol zaujať (najmä insta-generáciu) hravým dizajnom a humorom implementovaným do svojich výtvorov. Postupne ich pretavil do kombinovania tvorby nositeľnej módy s excentrickými prvkami a špeciálnymi kúskami určenými najmä na prehliadky a prezentáciu. Za pár rokov od skončenia štúdia na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne sa Krnáčovi podarilo založiť značku, ktorá funguje na slovenskom a čiastočne aj českom trhu. Má za sebou niekoľko špeciálnych (aj honorovaných) projektov a niekoľko autorských prehliadok, najbližšie sa predstaví na českom týždní módy Mercedes Benz Prague Fashion Week pod záštitou Virvaru. „Najnovšiu kolekciu vnímam ako projekt, čiastočne ako zadanie a tiež osobnú výzvu. Kolekcia, ktorú pripravujem, sa rodí v duchu toho, že chcem priniesť svoj rukopis a zároveň splniť aj požiadavku klienta. Je to proces, ktorý vzniká organicky. To pre mňa napokon platí pri každej spolupráci,“ vysvetľuje Krnáč, ktorý sa v minulosti spojil so značkou Preciosa alebo navrhol šaty pre pravidelný umelecký formát Tatra banky pre moderátorku večera. Jeho postoj k finančnej sebestačnosti je triezvy a pomerne vyzretý. Produkciu plánuje v optimálnom množstve a ako hovorí, snaží sa byť pripravený na prípadnú výrobu lookov/produktov podľa dopytu. „Toto všetko beriem do úvahy už pri procese navrhovania, no zároveň sa tým nenechám obmedzovať vrámci vlastnej kreativity. Asi nejako prirodzene tuším, ktoré veci by mohli fungovať, o ktoré bude záujem. Pri nich chcem mať vždy možnosť okamžitej výroby,“ vysvetľuje. Podľa Lukáša je veľmi dôležité vedieť reagovať na danú situáciu. „Ak aj vidím cestu niekde inde, ako som možno plánoval, nebránim sa tomu, ak mi to dáva zmysel,“ dodáva.

 

„Je dôležité veci vysvetľovať a objasňovať, aby si lokálny zákazník našiel vzťah k našej tvorbe a aby si ten vzťah s ňou aj udržal. Móda je oblasť, ktorá je závislá od zákazníkov, a toho, nakoľko si uvedomujú hodnotu vecí, ktoré vznikajú doma a chcú danú značku podporiť v jej fungovaní a raste,“ hovorí Krnáč.

 

Posledný rok zasiahol (a nie málo) aj módny priemysel. Krnáč to pocítil najmä na úbytku predajných možností. „Showroomy sú momentálne zavreté, z mojich predajných miest sa od začiatku pandémie zrušili štyri. To sa odrazilo na predaji a ten sa zase automaticky premieta na množstve vecí, ktoré zadávam do výroby malým firmám. Mnohé sú na naše objednávky odkázané a my sme zase závislí od nich. Ak skončia, nemám miesto na výrobu a kým nájdem nové, zaberie to nejaký čas. V tomto vnímam aj najväčšiu nevýhodu práce v dizajnérskom odevnom sektore. Dostupnosť a rýchlosť veľkých značiek je niečo, čomu nedokážeme konkurovať. Aj preto si myslím, že je nutné stále viac v ľuďoch budovať povedomie o lokálnom dizajne a podpore domácej výroby,“ pokračuje Krnáč. Zároveň zdôrazňuje, že to v žiadnom prípade nemá z jeho strany byť vnímané ako sťažovanie sa. „Je dôležité veci vysvetľovať a objasňovať, aby si lokálny zákazník našiel vzťah k našej tvorbe a aby si ten vzťah s ňou aj udržal. Móda je oblasť, ktorá je závislá od zákazníkov, a toho, nakoľko si uvedomujú hodnotu vecí, ktoré vznikajú doma a chcú danú značku podporiť v jej fungovaní a raste,“ hovorí.

 

Nie všetky BITVY VRÁMCI LOKÁLU sú víťazné. Nejeden návrhár by možno povedal, že sa treba pripraviť na „tridsaťročnú“ vojnu, počet rokov nech si dosadí každý ľubovoľne…

 

 

Ak sa niekto zaujíma o slovenskú módnu scénu, určite mu v mysli neraz skrsla otázka: Dá sa tým vôbec uživiť? U laika budí dizajnérsky post dojem poriadne nafúknutej bubliny, pompézneho života v obklopení celebrít a luxusu. Ten, čo sa trošku orientuje, asi chápe, že realita je od podobnej vízie na míle vzdialená. Krnáč však na spomenutú otázku odpovedá jasne. „Uživiť sa módou dá. Ale, samozrejme, tak ako pri všetkom inom, aj tu platí, že koľko práce a energie je človek do toho celého schopný vložiť, toľko môže aj dostať naspäť,“ zdôrazňuje. A poctivo robiť dizajn na Slovensku naozaj nie je určite žiadnou prechádzkou ružovým sadom.

 

Potvrdzuje mi to aj ďalší oslovený autor, ktorého meno patrí na domácej dizajnérskej scéne medzi tie najznámejšie. O výdatnú podporu a popularitu Marcela Holubca sa postarali mnohé prominentné ženy, ktoré roky oblieka (nielen) na spoločenské akcie. Aj to má však svoje negatíva. Sám hovorí, že aj preto si ho ľudia často škatuľkujú ako „toho, čo šije len na plesy“. Posledný rok, v pandemických podmienkach, prišiel práve o takéto typy zákaziek. Napriek tomu však nehodnotí toto obdobie negatívne, skôr naopak. „Hoci počet mojich klientov je obmedzený, to, čo vyrobím, hneď aj odíde. Teraz vôbec nerobím ‚na vešiak‘,“ hovorí Holubec. Produkuje daywear kúsky, dokáže vytvoriť kvalitný dámsky biznis kostým, bezchybnú kožennú bundu či teplákovú mikinu. Vníma, že jeho postoj k financiám sa za roky na dizajnérskej pozícii veľmi zmenil. „Škola nás vychovávala k takému, nazvem to ‘umelečnu’, podporovala v nás najmä teoretikov a artistov, ktorí nemajú pojem o tom, čo je realita. Od jej skončenia sa živím odevným dizajnom, ale v začiatkoch som rozmýšľal úplne inak. Dnes všetko, čo zarobím, vkladám naspäť do vlastného podnikania.“

 

O výdatnú podporu a popularitu Marcela Holubca sa postarali mnohé prominentné ženy, ktoré roky oblieka (nielen) na spoločenské akcie. Aj to má však svoje negatíva. Sám hovorí, že aj preto si ho ľudia často škatuľkujú ako „toho, čo šije len na plesy“.

 

Ešte na začiatku minulého roka mal plán pripraviť vlastnú novú kolekciu. „Mal som nakúpené látky, v hlave jasnú ideu, ale nakoniec som to celé stopol. Logicky. Ako dizajnérovi mi, samozrejme, tvorba ucelenej kolekcie chýba, no reagoval som na aktuálnu situáciu a tvoril veci len na konkrétnu zákazku pre moju klientelu. V roku 2019 som odštartoval spoluprácu so značkou àla Palla, pre ktorú tvorím merchové produkty a celú výrobu aj produkčne zastrešujem. Spolupráca trvá doteraz a to mi prinieslo istý stabilný príjem, ktorý mi v práci tiež pomáha,“ hovorí Holubec.

Pri chode ateliéru je podľa neho možné (ideálne) fungovať aj bez externých financií, akonáhle však do hry vstupuje napríklad organizovanie módnej prehliadky, je nutné požiadať o finančnú pomoc sponzorov alebo využiť možnosť grantu. To bol aj prípad vynikajúcej Holubcovej prehliadky z roku 2019, išlo vôbec o jeho prvú samostatnú prehliadku autorskej kolekcie, keďže dovtedy sa vždy objavil ako súčasť prezentačných platforiem s inými tvorcami. „Chcel som si to vyskúšať. Povedal som si, že už mám vek na to, aby som komunikoval navonok aj takouto formou. Bez sponzorov by to nešlo, ale následne som si urobil prieskum medzi mojou klientelou a spoločnosťami, ktorí mi s financovaním pomohli. Povedali, že by do toho išli znovu, takže určite nebola posledná,“ vysvetlil Holubec. Treba povedať, že práve táto módna show (zatiaľ) nemala v našich končinách obdobu, jednalo sa o naozaj silný estetický zážitok na svetovej úrovni.

 

Investovať do dizajnéra je v lokálnych podmienkach (ak teda k takému niečomu vôbec dôjde) skôr podporou umeleckej vízie, jeho kreatívneho nadania, no takýto model pri jednotlivcovi zo svojej podstaty nemôže fungovať večne. A ani by nemal.

 

Sponzoring je jedným z nástrojov, ktorý môžu domáci dizajnéri legitímne využívať na podporu svojej tvorby, organizovanie módnej šou, či zhotovenie časti kolekcie. Samozrejme, čím známejšie meno, tým jednoduchšie vyjednávanie s potenciálnym podporovateľom. Niektorým domácim návrhárom sa podarilo vytvoriť si stabilné obchodno-priateľské vzťahy, vďaka ktorým sa sponzorský dar objaví na ich účte v pravidelnej frekvencii, pričom viazaný býva zväčša na prezentáciu novej kolekcie. Okrem klasických sponzorov sú potom v hre aj mecenáši, či prípadní investori. Prvú skupinu od druhej by mala oddeľovať línia finálnej zištnosti, teda, dobrý pocit z podpory umeleckej duše verzus splnenie očakávaní v podobe finančnej návratnosti. Investovať do dizajnéra je v lokálnych podmienkach (ak teda k takému niečomu vôbec dôjde) skôr podporou umeleckej vízie, jeho kreatívneho nadania, no takýto model pri jednotlivcovi zo svojej podstaty nemôže fungovať večne. A ani by nemal. Ak sa teda chce dizajnér profilovať aj inak ako iba umelec. Za ideálnych podmienok by investícia (a aj príspevok mecenáša) mali prispieť k rozbehnutiu už spomenutého funkčného modelu podnikania v módnom sektore. Byť súčasťou podnikateľského prostredia, skutočného sveta čísiel má síce mnoho úskalí (a áno, opäť môžeme zdôrazniť, že na Slovensku aj špecifík), ale bez neho sa nikdy nedá hovoriť o plnohodnotnom fungovaní odevného dizajnéra, ateliéru či značky  – či už sa bavíme o Bratislave, Prahe, Londýne alebo Paríži.

 

Netreba zabúdať ani na to, že neustále hľadanie ochotného mecena sa môže ľahko podpísať na autorskej svojbytnosti. „Ja sa snažím byť finančne nezávislý. Samozrejme, sponzorské prostriedky sú lákavé, ale veľmi často sa pri sponzoringu dostáva do hry aj nutný kompromis a to si vždy ako tvorca musíte zvážiť. Investícii by som sa však nebránil, ak by prebehla za transparentných podmienok a nezasiahla by môj autorský vklad,“ hovorí Lukáš Krnáč. My dodávame, že mecenáš, ako jediný a dlhodobý modus operandi návrhára je niečo, čo je z hľadiska nielen optimalizácie jeho podnikania, ale aj reputácie, prinajmenšom- diskutabilné a otvára to viac otázok, ako odpovedí.

 

Preklenúť náročnejšie obdobie v rámci ekonomického fungovania (a tiež vyhnúť sa poplatnosti finančnému donorovi) sa dá čiastočne aj požiadaním o grant. Viacerí slovenskí dizajnéri využívajú možnosť grantových programov ako ďalšiu alternatívu na udržanie chodu svojich ateliérov. Domáci návrhári dokážu získať napríklad finančnú injekciu z Fondu na podporu umenia. Pri tomto príspevku sa akosi automaticky predpokladá, že podporou dizajnu sa podporuje forma vizuálneho umenia. Hoci v tradičnom podnikateľskom prostredí by sa takáto barlička mohla zdať neférová voči všetkým ostatným podnikajúcim, opäť sa dostávame k podstate fungovania módneho biznisu na Slovensku. Nestojí na rovnakých pravidlách ako tradičné podnikanie. Zaujímavý postreh na túto tému nedávno odznel z úst Michaely Bednárovej zo značky PUOJD, ktorá obhajovala nutnosť verejnej dotácie a grantu. V rozhovore pre Denník N uviedla, že „buď fungujete ako jednoosobová eseročka a oblečenie robíte na mieru, respektíve v limitovaných sériách, alebo ste obrovská firma, vyrábate na kamióny a zapadnete do kolotoča fast fashion“. Nič medzi tým neexistuje, tvrdí. „Naše podnikanie je úzko späté s naším osobným životom. Nemáme investorov. Sme to iba my, jednotlivci, ktorí sme začínali od nuly, s nadšením, ale aj s vlastnými úsporami a dlhmi,“ komentovala.

 

mecenáš, ako jediný a dlhodobý modus operandi návrhára, je niečo, čo je z hľadiska nielen optimalizácie jeho podnikania, ale aj reputácie, prinajmenšom diskutabilné a otvára to viac otázok ako odpovedí.

 

Lukáš Krnáč zatiaľ o grant nežiadal. Má na to prozaické vysvetlenie. „Som schopný pracovať veľmi veľa, som schopný tvoriť veci, byť kreatívny, či už v rámci tvorby alebo marketingu ako veci komunikovať, prezentovať. Ale nie som schopný sedieť za počítačom, vypĺňať tlačivá, zbierať potvrdenia, vypracovávať textové opisy toho, čo budem robiť a ako to bude vyzerať. To sú procesy a kroky, ktoré ma absolútne zahltia a zabijú vo mne všetku radosť a nápady,“ vysvetľuje.

 

Slová všetkých troch spomenutých dizajnérov však jasne potvrdzujú, že kvantum a rozsah práce definuje profesiu slovenských módnych tvorcov. Nemá však zmysel ľutovať sa, neplatí to len pre našinca. Podobné fungovanie zažívajú autori v mnohých krajinách s menším trhom a dopytom od lokálnej klientely. „Človek si robí celý čas všetko sám. Všetko obsiahnem ja a nie je to len o dizajne. Musím vybrať materiály, potom mám skúšku s klientkou, potom treba odpísať na emaily, odkomunikovať otvorené veci. Som aj manažér, aj dizajnér, aj neviemčo ešte a preto som do polnoci nonstop v ateliéri a pracujem,“ opisuje svoj denný kolobeh Marcel Holubec. Podobne to hodnotí aj Krnáč a- naznačuje aj spomenutý rozhovor s Michaelou Bednárovou).

 

Resumé je jasné: Zvládnuť podnikateľský chlebíček v takej špecifickej oblasti, akou je odevný dizajn, nie je na Slovensku jednoduché. Chce to celý balík vlastností, ktorými je nutné disponovať… inak to môžete zabaliť. Tento text si však dovolím zakončiť pozitívne. Pretože lokálna scéna je tiež plná dôkazov, pri ktorých teší, že dotyční sa nikam ‚baliť‘ nemusia.

Nech oni vytrvajú a ty, slovenský zákazník, im v tom pomáhaj!

 

Foto: archív