KAROLA PLICKU
text k editoriálu MALKA: Eva Sýkorová Čomborová
(uverejnené v októbrovom čísle VOGUE CS)
„Ľudia na slovenských dedinách sú skutočne prekrásni, ich pôvab formoval zdravý život. Čo tvár, to typ hodný palety svetových maliarov a v nich skryté sujety veľkých románov,“ znie kultivovaný hlas na pozadí čierno-bieleho dobového dokumentu. Hovorí ľubozvučnou slovenčinou; to, že mu nie je rodná, len miestami prezrádza dĺžeň navyše. Jeho nositeľom je výnimočný človek. Taký, akých dnes už niet.
Narodil sa v rodine českého obchodníka vo Viedni, zomrel v Prahe, pochovaný je vo svojom milovanom Martine. Prežil prvú i druhú svetovú vojnu, bol pri zrode remesla, ktoré je dnes také populárne a ktorého prapodstatné savoir faire a modus operandi bohužiaľ pomaly zanikajú. Karol Plicka však nebol len fotograf, ako ho väčšina súčasníkov neúplne vníma. V súvislosti s jeho osobou totiž treba unisono vysloviť definíciu renesančného konceptu, tzv. uomo universale, podľa ktorého môže človek dobre robiť všetko, pokiaľ naozaj chce.
A Plicka aj chcel, aj robil, aj exceloval, o čom svedčí jeho impozantné curriculum vitae, pre limitovaný priestor tu naozaj skrátené: Už v útlom detstve bol členom speváckeho zboru Wiener Sängerknaben, neskôr vojenskej kapely a Dvornej opery vo Viedni, spoluzakladal a dirigoval chór Českej filharmónie. Študoval v Učiteľskom ústave v Hradci Králové, potom husľovú hru u profesora Mařáka v Prahe a v rokoch 1927–1931 absolvoval mimoriadne štúdium hudobnej vedy a dejín výtvarného umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil aj ako referent Národopisného odboru Matice slovenskej, v rokoch
1937–1939 ako pedagóg odboru fotografia a film na Škole umeleckých remesiel v Bratislave a v roku 1946 s A. M. Brousilom a J. Boučkom založil Filmovú fakultu AMU v Prahe, kde bol mimoriadnym profesorom na katedre kamery a do roku 1949 vôbec prvým dekanom fakulty. Čo však bol snáď zo všetkého najviac? Mondénny, scestovaný a vzdelaný akademik, ktorého paradoxne, hlboko a osudovo zasiahla osobná fascinácia malým národom s ťažkou a zložitou históriou, prevažne žijúcim na perifériách slovenských miest, uprostred lesov a samôt.
Plickova nadčasovosť je niečo, čo rezonuje rovnako mohutne ako ľudové piesne, ktoré nielen horlivo zapisoval, ale aj neúnavne zachytával v ich živej podobe. Rovnako ako aj ich autorov a interpretov – bežných, prostých ľudí v ich neobyčajnosti a im príznačných insígniách. Konkrétne im venoval nemalú pozornosť, pretože podľa jeho slov sú napríklad kroje „ekvivalentom výtvarných umeleckých diel ako architektúra“ a po stáročia ich vytvárali a zdokonaľovali celé generácie ľudových umelcov. „Pozrite sa, halena. Ja v nej vidím rúcho kráľovské, ktoré tvaruje nielen postavu, ale aj sebavedomie. Odev odjakživa neplnil len úžitkovú funkciu, ale skrášľoval a zároveň aj zušľachťoval človeka,“ konštatuje Plicka v dokumente z roku 1970 Na počiatku bola pieseň. Presnosť jeho slov potvrdzuje fakt, že sa vlastne nič nezmenilo, stále je to tak. Dnešná doba je snáď najväčším (a nelichotivým) testamentom jeho výstižnej observácie.
Dokumentoval poctivo a nefalšovane. S objektmi svojho vedecko‑umeleckého záujmu trávil väčšinu voľného času, v autentických podmienkach neprikrášlených komfortom a filtrom svetského pozlátka. Kvôli originálnym, priam naturálnym záznamom bol ochotný spávať v šopách na sene, liezť do ťažko dostupných terénov, aj byť skúšaný rázovitými povahami miestnych. „Keď som raz prišiel na detvianske lazy, rovno na priadky, bola tam jedna gazdiná, výborná speváčka, ale veľmi nedôverčivá. Dľa nej po svete chodí samý bezbožný ľud, a tak som bol tázaný na sedem smrteľných aj päť donebavolajúcich hriechov a všetko možné – maturita mi nebola tak ťažká.“ Vtedy ho nápoveďou „zachránilo“ päťročné dievča. „Bol to nezabudnuteľný a bohatý večer, napokon sme spievali až do jednej v noci.“ Plickov spôsob práce by sa dal charakterizovať ako umelecký záznam skutočnosti, vďaka ktorému a iba tak možno preniknúť priamo k absolútnej podstate, až do jej úplného a najhlbšieho jadra. Detské hry, práce dospelých, návštevy bohoslužieb, sviatočné chvíle aj pobyt v civilizáciou nedotknutej prírode. Najprv podrobne študoval, potom „konzervoval“, využívajúc všetky svoje teoretické a praktické poznatky a zručnosti: hudbu, jej melodiku a rytmus na interpretáciu dynamiky, svetlo a kompozíciu vo fotografii a filme na vyskladanie komplexne emotívnej vizuality. Pojem Plickova fotografia je dnes známy doma i vo svete, jeho obrazy sú ako letokruhy fungujúce ako časozberný záznam historických a spoločenských udalostí, individuálnych a kolektívnych, vrátane ich rôznorodých nuansí. Je v nich surová krása ľudského života, kde má svoje miesto všetko: pitky a bitky, krčma i kostol, láska a nenávisť, zrada a verné priateľstvá, tragédie a bežné radosti, nevera aj celibát, viera aj beznádej, ľútosť nad premárnenými šancami, bieda aj márnivosť, nepriazeň osudu aj bozky šťasteny, a napokon aj alfa a omega – zrod a zánik.
Gros tvorby Karola Plicku sme si ako inšpiráciu pre náš editoriál vybrali zámerne, a to nielen pre nesporný význam jeho celoživotného diela a odkazu. Naším hlavným motívom bola obyčajná a dnes tak marginalizovaná a relativizovaná pravda, ktorú mal profesor Plicka nadovšetko rád a bol jej živým ambasádorom. Snažil sa vyrozprávať príbehy presne tak, ako sa stali, boli to lyricko‑naturalistické, donekonečna sa cyklicky opakujúce prózy z ozajstného života pre deti a dospelých, pre všetkých; presne ako tá Švantnerova o Valachovi, Šajbanovi a Malke. Stredobodom jeho záujmu bola ľudská bytosť vo svojej prirodzenosti, nahote aj dôstojnosti, v reálnom čase a priestore. Tak, ako jeho generační nástupcovia – Kállay, Huszár aj samotný autor tejto fotopocty Auber – zachytával to, čo dnes existuje, ale s najväčšou pravdepodobnosťou v budúcnosti nebude: nielen konkrétne existencie, miesta a monumenty, ale predovšetkým ducha doby.
Marcus Aurelius povedal: „Čo robíme teraz, ozýva sa do večnosti.“ Dielo Karola Plicku a referencie naň reprezentujú presne to, čo treba, aby sa narušila prevaha mrazivého prázdna, lži a nepeknosti, ktoré momentálne lomcujú naším svetom.
Lebo na počiatku všetkého je vždy – pieseň. A večnosť.
