Tri písmená fungujú vždy
Iba nedávno bol nominovaný na cenu Czech Grand Design v kategórii Módny dizajnér roka s kolekciou Romantic Era a tiež kabelkou, ktorú vytvoril pre českú značku s dlhoročnou tradíciou. Dizajnér Jan Černý je jeden z najzaujímavejších zjavov na česko-slovenskej scéne. V pomerne mladom veku stihol viac ako dosť. Má za sebou stáž v módnom dome Louis Vuitton, pracuje na vlastnej tvorbe vrámci brandu JAN, je z neho asi najmladší kreatívny riaditeľ českej značky vôbec (KARA). Honzove veci sa s úspechom predávajú aj vo Virvare a naznačil, že by si rád skúsil ďalšie oblasti dizajnovej tvorby.
Času má vraj momentálne dosť, dokonca začal uvažovať nad psom. „Trvá to už dlhší čas, mám to v hlave a v poslednom období sa mi stalo toľko náhod a súhier okolností, až sa mi zdá, že to je znamenie. Stále tu sedím, na niečom pracujem, aspoň bude okolo mňa niekto pobehovať,“ poznamenal veselo na úvod nášho rozhovoru. Pamätám si ho ešte ako študenta, ktorého som inou zhodou náhod stretol v Londýne počas pracovnej cesty za- módou. Už vtedy vo mne zanechal najvýraznejší dojem a nebolo to len pre jeho výšku alebo fakt, že bol v ročníku dizajnérov ‚zo Zlína‘ jediný chlapec. V hlave mi utkvela najmä jeho bezprostrednosť a živá, priam radostná povaha. Ruku na srdce, tu nomen-omen neplatí. Ale na slovné hračky celkom funguje…
Tak mi povedz, ako vlastne Honza Černý odštartoval rok 2021? Nezačalo sa to moc „temně“?
(smiech) Začalo sa to najmä novo! Neviem, čo vlastne môžem povedať a čo nie. Týka sa to môjho pôsobenia v kožiarskej značke Kara, ktorá má rovnakého majiteľa ako Pietro Filipi. Obe sú na tom v súčasnosti ekonomicky zle, korona ich dosť zomlela. Momentálne sme sa dohodli, že budem do práce chodiť menej – aspoň do času, kým sa to nejako nevyrieši. Odrazu mám omnoho viac času pre seba a svoje vlastné veci. A to je pre mňa istým spôsobom nové – niežeby som sa nevenoval vlastnej tvorbe predtým, ale momentálne som v inej situácii ako pred nástupom do Kary. Premietlo sa to aj do môjho denného fungovania a vnímam to. Venujem sa viac mojej značke, pracujem na nových projektoch a oblečení. Zmeny ma vždy bavili, aj preto nehodnotím štart nového roka ako špatný alebo čierny, černé by to bolo, keby sme žiadne zmeny v živote nezažívali. Ak sa mení dynamika dní, mesiacov, ktoré žijeme, vnímam to pozitívne.
Už niekoľko mesiacov sa predáva tvoja tvorba vo Virvare a stretla sa so slušným úspechom. Vnímaš rozdiel medzi slovenským a českým zákazníkom?
Tým, že vo Virvare predávam relatívne krátko – je to len pár mesiacov, ešte som nemal možnosť podrobnejšie vyhodnotiť, aký dopad to má na môj label. Odjakživa si však uvedomujem a vnímam slovenskú klientelu ako odvážnejšiu. Sám sa cítim byť spolovice Čech a spolovice Slovák. Vyrástol som v Hodoníne, blízko československej hranice a zdá sa mi, že mám časť slovenského temperamentu a zároveň nesiem v sebe aj prvky takej typickej ‚českej nátury‘. Slováci sa neboja väčších siluet, nemajú strach z farieb. Sú živelnejší a možno aj výstrednejší, neboja sa nakupovať výraznejšie kúsky. Myslím si, že to môžem povedať aj bez nejakej hlbšej analýzy.
Prepojenie so Slovenskom sa spája už s počiatkami tvojej kariéry. Ešte ako študent na UTB si bol v ročníku Márie Štranekovej a určite ťa formovalo aj vedenie našej módnej teoretičky Dany Lapšanskej.
Tým, že škola v Zlíne je tiež relatívne blízko k slovenským hraniciam, študovali sme tam takmer pol na pol – Slováci a Česi. Vždy sa mi to zdalo super. Dodnes sme skvelí kamaráti s Mišou Hriňovou, dokonca sme prvé roky spolu bývali, potom tvorili ako ‚jeden‘. A pani Lapšanská? Keby jej nebolo, trúfam si tvrdiť, že nie som tam, kde som. Nevedel by som, čo dnes viem a nediali by sa veci, ktoré sa dejú. Ak ma niekto posunul na univerzite, určite to bola ona. Je to zhluk množstva faktorov, ktoré zafungovali. Sadli sme si nielen ako študent a učiteľ, porozumeli sme si tiež ľudsky. Veľa vecí sme vnímali podobne, čo spôsobilo, že sa mi viac otvorila a bola schopná ma ešte viac vzdelávať a radiť mi v rozličných veciach. Vďačím jej naozaj za veľa.
Mnohí domáci dizajnéri- hovorím z vlastnej skúsenosti o slovenských, ale možno sú medzi nimi aj českí- majú občas problém s praktickou stránkou svojej profesie a komplexnejšou profesionalitou, ako takou. Teba vnímam ako človeka, ktorému sa darí vykryť obe dôležité roviny – tú operatívnu aj kreatívnu. Bol práve to bod, v ktorom ste sa stretli aj s Danou Lapšanskou?
Na školách nás často učia lietať v oblakoch, kladie sa dôraz na teóriu a abstrakt. ‚Komerčné‘ je často zlé slovo, pričom by to malo byť presne naopak. Dôležitý je súzvuk a celok, a presne takto módu vníma aj Dana Lapšanská. Môžem ďakovať Bohu, že mne sa v hlave prepája kreativita s biznisom a marketingom a keď správne detekovala, že sa snažím práve o to prepojenie, podporila ma a viedla.
Vo vlastnej tvorbe už máš pár signifikantných prvkov – či už sú to tenisky Prestige, alebo tvoje logo, ktoré sa opakovane vracia v tvorbe. Ako dlho si hľadal vizuálnu identitu?
Pred súčasným logom JAN som mal logo JANCERNY, na ktorom som spolupracoval s grafikom ešte počas štúdia v Zlíne. On mi navrhol variant môjho mena napísaného kapitálkami a preškrtnutého čiarou. Páčilo sa mi to, použil som to v prvých študentských veciach. A potom sa kruh uzavrel (úsmev) Opäť do toho zasiahla pani Lapšanská. V prestávke, keď išla na cigaretu, sme sa stretli a ona mi hovorí: „Honzíku, ešte to musíš nejako zjednodušiť, skrátiť, urobiť niečo, aby to bolo údernejšie. Čo keby si skúsil len JAN? Tomu budú rozumieť aj v zahraničí, nemusia vedieť, že to je tvoje meno. Tri písmena fungujú vždy.“ Potrebu skratky, tej údernosti som vnímal sám už dlhší čas, ale nevedel som ju nájsť. Ona mi otvorila oči a dodala odvahu s rozhodnutím, že by to mohol byť len JAN. Súčasné logo som si vytvoril následne sám, urobil som mohutnejší font, zošikmil písmo, lebo sa mi páčila dynamika čiary a používam ho dodnes.
Niekto by mohol tvrdiť, že sa objavuje v tvojej práci často, nesleduješ tento detail príliš otrocky?
Určite nie. Nepchám ho všade. Ako môj podpis fungujú veľké dvadsaťcentimetrové etikety, ktoré sú umiestnené za krkom alebo rôzne po odeve. Sú často skryté, podpis nemusí byť nutne vidieť. Fór je skôr v tom, aká veľká je etiketa – tým pádom ju človek môže nosiť inkognito, alebo ju pokojne vyhrnúť nad golier alebo rukáv a nechať ju viditeľnú pre okolie. Tiež odlišujem. Ak tvorím unikátnejšie odevy ako napríklad veľké kabáty a tailorované saká – tam robím branding menší. Klientela si ich kupuje najmä preto, lebo sú výnimočné strihom, formou, či rozmerom. Nie preto, lebo tam je logo s mojím menom. Nemám síce divízie, ale je to podobný prístup ako napríklad u Comme des Garcons, ktorí tvoria v rámci línie Play, Shirt či tej hlavnej. Premýšľam nad tým podobne.
Módny priemysel prechádza posledné mesiace výraznými zmenami. Ako si ich pocítil v rámci českej scény a svojho lokálneho pôsobenia?
Učím sa veci neustále posúvať. Nechcem povedať ‚prispôsobovať sa ľuďom‘, to nie je dobré, lebo môžete stratiť vlastný hlas. Ale určite chcem ľuďom načúvať a vnímať, čo sa deje. V súčasnom svete sa všetko odohráva veľmi rýchlo a to, čo je relevantné dnes, môže byť o týždeň už za zenitom. Je nutné sa na to sústrediť a pretaviť následne do vlastného prístupu. Mňa momentálne baví sledovať, ako sa mení správanie ľudí, keď musia byť doma, čím sa bavia.
A čo z toho vyplynulo?
Nedávno som si napríklad založil účet na Tik Tok, ktorý som dlho odsudzoval. Samozrejme, som zistil, že ma to vlastne celkom baví. Každú sociálnu sieť si môžeš prispôsobiť podľa toho, koho a ako sleduješ. Nemusíš mať vo feede stupídne videá tancujúcich ľudí, dajú sa sledovať omnoho zaujímavejšie veci. Baví ma tvoriť kontent a pomaly vnímam, v čom je Tik Tok iný v porovnaní s Instagramom, ktorý bol doteraz vlastne môj jediný kanál na prezentáciu tvorby a tiež na biznis. Keďže navrhujem veci pre mladých ľudí, je relevantné, aby moja značka bola aj na inom nosiči.
Nedávna štúdia o budúcnosti módneho biznisu z Women´s Wear Daily naznačuje, že odevný priemysel bude musieť rozšíriť svoj obsah a ponúknuť aj nepredajný kontent – napríklad nakrúcaním krátkych filmov, obliekaním hudobníkov, umelcov, spájaním sa s inými formami vizuálneho umenia. Kde si vieš niečo podobné predstaviť na českom a slovenskom trhu?
Určite záleží od toho, akú klientelu tá či oná konkrétna značka má. Keďže pracujem s mladšou generáciou, vnímam, že smartfóny a sociálne siete s ich obsahom sú stále relevantné a nejakú dobu ešte budú. Sám na sebe zároveň pozorujem, že ma baví zabŕdnuť aj do iných foriem umenia – urobiť nejaký vzor na plátno, premýšľať nad tým, ako by vyzeral pohár, ktorý by som navrhol. Ťahá ma to k tvorbe produktov z iných odvetví dizajnu a nie nutne predajných. Túto tendenciu ešte viac zvýraznili posledné mesiace.
V ostatnej kolekcii si použil tvoje vlastné fotografie z obdobia prvého lockdownu, ktoré si nechal potlačiť na látky. Podobný nápad len pár týždňov po tebe predstavila v dámskej kolekcii značka Fendi. Myslíš si, že existuje nejaké svetové módne podvedomie, ktoré prepája tvorcov?
Máličko k tomu prispievajú agentúry ako WGSN a jej podobné, ktoré predpovedajú trendy. K nám všetkým sa nejakým spôsobom dostanú a na podvedomej úrovni to hlavu ovplyvní. Zároveň ale súhlasím, že niečo ako módne podvedomie existuje. Neviem to vysvetliť, niečo podobné sa nestalo prvýkrát. Zvyčajne prezentujem kolekcie na pražskom fashion weeku, ktorý je v termínoch dámskych svetových týždňov módy. Pánske kolekcie už majú takmer dva mesiace po premiére a často sa mi stáva, že vidím nápady, ktoré som chcel urobiť tiež. Niektoré veci musím prerobiť, aby ma neobvinili, že som urobil český Dior alebo nejakú inú známu značku. V móde sú veci a inšpirácie prepojené.
Asi v žiadnom rozhovore sa nedá vyhnúť otázke na tvoju stáž v Louis Vuitton pod vedením Virgila Abloha. Ak môžeš pomenovať jednu vec, ktorú ťa táto skúsenosť naučila, čo to je?
Ako sa pracuje s tímom ľudí. V Česku existujú tri firmy – Kara, Pietro Filipi a Blažek – ktoré tvoria módu v kolektíve, inak sú všetci dizajnéri samostatné jednotky. Maximálne pracujú s jedným stážistom alebo asistentom. V Paríži som sa naučil fungovať v tíme, v kreatívnom procese pri tvorení kolekcie. Viem, čo kto má na starosti a keď som nastúpil do Kary, mal som obrovskú výhodu z Vuittona, že som vedel, ako riadiť väčší kolos a nezblázniť sa z toho. Človek zistí, že neleží všetko na jeho pleciach, určité veci musí delegovať, je rozdelená miera aj úroveň zodpovednosti. To bolo pre mňa asi najlepšie v rámci celej skúsenosti.
So značkou Pietro Filipi to aktuálne nevyzerá ružovo, s Karou majú rovnakého majiteľa. Vieš odhadnúť, aká bude ich budúcnosť. A tvoja, vrámci pôsobenia v Kare?
Kara je sezónna značka, predáva páperové bundy a kožené bundy. Obdobie tých najväčších tržieb je jeseň a zima, čo sa neudialo, keďže až na výnimku nejakých dvoch týždňov bolo všetko zavreté. Zároveň sú tieto produkty ošemetné pri nákupoch online, koženú bundu si potrebuješ vyskúšať na telo, nepatria k najčastejšie objednávanému tovaru v rámci internetového nákupu. Všetky tieto okolnosti sa podpísali na ťažkej situácii. Dúfam, že to pre Karu dopadne lepšie ako pre Pietro Filipi, ale to je asi jediné, čo dokážem povedať. Všetko ukážu nasledujúce mesiace.
Primárne tvoríš pánsku módu, v Kare si si prvýkrát vyskúšal tvorbu dámskej kolekcie, pracoval si aj na kabelkách. Kam ťa to posunulo?
Bola to výzva a šiel som do nej s rešpektom. Inak sa ani nedá, už len kvôli materiálu. Koža nie je ďalší meter bavlny, je za ňou mŕtve zviera, takže na pleciach leží zodpovednosť vytvoriť niečo, čo bude fungovať, vydrží dlho a ľuďom sa vyplatí investícia do tohto produktu. Kabelky a doplnky ma bavili vždy, už na škole, ale nemal som na ich výrobu technológie. V Kare odrazu technológia bola a navyše som mal kreatívnu slobodu, takéto spojenie je ideálne.
V zahraničí nie je výnimočné, ak dizajnéri kreatívne zastrešujú viaceré projekty, dokonca značky. Ako sa takéto zdieľanie tvorivosti odohráva v lokálnom priestore?
Keď dizajnér pracuje na viacerých projektoch súčasne, je nutné mať výborný tím – vo všetkých projektoch. V Kare pracujú ľudia, s ktorými sme si porozumeli, máme vybudovanú medzi sebou dôveru a tým pádom to ide. Vlastnú značku robím viac-menej sám, nemám tím. Pracujem s Borisom Kráľom ako technológom, ale to sú všetko projektové veci, nárazové. Spolupracujem aj so stážistami, napríklad ak pripravujem novú kolekciu a ide o obsiahlejšiu tvorbu. Môžem povedať, že to funguje bez problémov. Množstvo práce verzus uspokojenie a radosť z toho, že veci vznikajú, sú v ideálnom pomere. Dokonca sa cítim spokojnejšie ako počas mojej stáže v Louis Vuitton.
Prečo?
V Paríži bolo nádherne a nemôžem povedať jediné zlé slovo o celom zážitku, ktorý som tam mal. Uvedomoval som si však, aké je zvláštne, že človek dáva svoje nápady tomu jednému miliardárovi, ktorý z toho má lode a vily a to všetko. Môžeš vymyslieť desať vecí alebo sto, nikto ti nedá odmenu navyše. Bol pre mňa zvláštny pocit sa pod nejakú vec nepodpísať. Respektíve vytvoriť niečo svoje a dať to podpísať iným menom. Netvrdím, že sa zase potrebujem podpísať úplne pod všetko, ale ten spravodlivý kredit mi chýbal. Postupne ho možno získaš. Ak trebárs pracuješ v nejakom módnom dome roky, minimálne medzi insidermi sa už vie, kto čo robí, za ktorú časť je zodpovedný. Takmer všetci dizajnéri, čo stážujú v nejakom veľkom módnom dome, by mohli mať vlastnú značku. Niekomu stačí pracovať takto, ja som sa tešil, keď budem môcť zase robiť vlastné veci. Ak by som mal v budúcnosti pracovať vo väčšej značke, žiadal by som si mať tam väčší kredit alebo aspoň právomoci…
Takže práca na lokálnom trhu a s lokálnou značkou prináša viac uspokojenia aj napriek prekážkam, ktoré ju sprevádzajú?
Jednoznačne. Najmä robím to, čo milujem. Fakt nemám dôvod sťažovať sa.
Foto: archív
