HOW DARE THEY?

Ako by asi zneli titulky recenzií na väčšinu prehliadok uplynulého parížskeho týždňa módy, ak by dnes ešte stále existovala ozajstná, slobodná a konštruktívna fashion kritika? No nielen to je na mieste opýtať sa, ale položiť si okrem iných aj otázku: Komu jej absencia vlastne na konci dňa prospieva?

“Z módy sa stala zábava, chcem sa opäť sústrediť na ozajstné umenie tvorby odevu,” uviedol v poznámkach ku novej kolekcii ten, ktorému sa za sedem rokov podarilo z Balenciagovej dlho a precízne stavanej architektúry urobiť handry nehodné pucovania žulových dosák kuchynskej linky. Na minulotýždňovej show predstavil (ešte stále) súčasný kreatívny riaditeľ značky Gvasalia line-up z veľkej časti opretý o archívne istoty, ktoré následne, podľa slov známeho módneho reportéra, “empaticky poukazovali na Cristóbalov odkaz” a “na všetko, čomu chcel dizajnér uniknúť vo svojich ready-to-wear kolekciách pre značku.” Vo svete mainstreamovej fashion žurnalistiky dnes ťažko nájdete niekoho, kto by vedel elokventnejšie pocukrovať aj dávno expirovaný skysnutý jogurt tancujúci vo vašej chladničke, a urobiť z neho konzumovateľný kus- koláča.

Škoda talentu Pulitzerových kvalít Tima Blanksa, jeho rozhľadu, aj cizelovanej rétoriky. Ak by mal byť naozaj objektívny, nadpisy jeho textov by museli znieť inak a boli by tým, čo svetu, a nielen toho módy, tak veľmi chýba – skutočnými a kultivovanými kritikami reflektujúcimi realitu. Odlhliadnúc od relatívne čerstvého “Demnagejtu” až príliš zaváňajúceho obyčajnou pedofíliou, aj od neobratných snáh napraviť škody zbavovaním sa zodpovednosti a spájaním sa s organizáciami chrániacimi detské práva (mimochodom vnímaných časťou odbornej aj širšej verejnosti ako naozaj zlý vtip); pointa sa v aktuálnom kontexte uplynulých prehliadok posúva úplne inde a od konkrétnej značky in-question, ku samotnému, všeobecnému modusu operandi celého systému. A ten je, naozaj mierne povedané-pofidérny.

Kde totiž kedysi kde-bolo-tam-bolo, boli ozajstní vizionári. Mali estetiku, mali cieľ a mali hoch klientelu. Chceli tvoriť, chceli predávať. Ale nie hocikomu a už vôbec nie všetkým. Usilovali sa o to, aby bol ich hlas vypočutý, aby sa vybrané publikum na formu a funkciu pozeralo ich očami. Túžili po obdive a uznaní, ale nie na úkor vlastnej integrity; ťažko znášali expanzie ich pôvodne komorných projektov; denne zápasili s rozporom rastu vlastnej popularity a zároveň snahou o zachovanie vysokej exkluzivity. Borili sa s predsudkami a zaužívanými vzorcami ako myslieť a tvoriť, rúcali dogmy, revoltovali. Vytvorili siluety, príbehy, krásu a predovšetkým svet do určitej miery viditeľný a prítomný, no zároveň zahalený do mystéria a nedostupnosti. Na tomto všetkom dnes stavajú a monetizujú korporácie, ktorým roky nejde o nič iné, ako len a jedine o zisk. Update, minulý čas. Pretože dnes už niet pochýb o tom, že táto kapitola dožíva. Akou zbraňou bojuješ, takou väčšinou aj padáš. Doba digitálu je dvojsečným mečom, ktorého ostré hrany tnú do živého len dovtedy, kým sa sami neotupia. Kedysi svet fungoval viacmenej v reálnom čase a priestore, čo sa dialo “dnes”, dialo sa, zvyšok šiel tak nejak “pomimo”. Doba digitálu je ale zradná, svojou nelimitovanou schopnosťou zdielať nekonečné možno obsahov všetkého druhu maximalizuje totiž nielen to “chcené”, ale aj to “nežiadúce.” Tam, kde pamäť človeka končí, začína tá googlu, streamov a appiek.

A máme problém.

Iste, nie každý sa dnes zvykne “vŕtať” vo veciach, robiť si rešerše, pýtať sa akékoľvek nadstavbové otázky, avšak už aj úplný laik-ignorant občas spozornie keď vidí a počuje, niekedy opakovane, inokedy náhodou. Veci k vám začnú akosi chodiť samé, bez výzvy. A tak napríklad možno vďaka heavy promu na nepodarené pokračovanie legendárneho seriálu Just Like That, si z obyčajnej zvedavosti pozriete aj originál, SATC, pričom sledovaním jednej z jeho častí pochopíte, prečo Stella McCartney do svojej prehliadky zaradila teátro v podobe drezúry živých koní… Ktoré ale, výkričník, bolo omnoho menej záživné ako ich potlačená podoba z jej debutovej kolekcie pre Chloé, obopínajúca takmer celú dlžky nohy od členka až po horné stehno na nohaviciach Sarah Jessicy Parker, kráčajúcej s cigaretou v ústach a s (originál) Dior “sedlovkou” na pleci nočným New Yorkom, v roku 2001. What makes you, and breaks you… Nostalgia? Áno. One pony trick? Hm.

Apropo, prešpekulované taktiky- súčasný to fenomén na podporu obratov. Nijak inak sa asi nedá pomenovať filozofia brandov triedy Bottega Veneta, Celine či Givenchy, ktoré na runway a do promo contentu vždy vypustia niche kvalitu určenú pre artsy-edgy-cool crowd in-the-know, len aby ju (a ich) potom zabili nekonečnou (a rýchlo vyrobenou) plejádov nových variácií hitov na hity, ktoré sa do vizuálneho povedomia spotrebnej verejnosti zahlodajú natoľko, že z toho nakoniec viac ťaží nie primárny, ale sekundárny predajný oulet. Ten, kde prím hrajú producenti falzifikátov a napodobenín. V tejto kategórii má mimochodom zvláštne miesto legendárna značka Saint Laurent, ktorá si už pár sezón ako jedna z mála trúfa na odvážnu dikciu Anthonyho Vacarella, ktorého ostatný počin nesporne nesie vibe zlatých časov Elbazovho Lanvinu. Je to dark, je to sharp a je to sexy, bez akýchkoľvek ohľadov. Ak vám lineup modeliek pripomína éru náborov na tanečnice ikonického Ein Kessel Buntes, kde všetky merali (veľa) a vážili rovnako (málo), ste správne. Žiadne kompromisy, toto je autentický autorský oznam, bez akejkoľvek sociálnej korektnosti a falošnej hyperbolizácie. Kudos. Avšak, čo ten “zvyšok” (za ktorý už head dizajnér nemôže) vo forme doplnkov, ktoré vidíte všade, od autobusových zastávok po rad pri pokladni v Tescu niekde na periférii? To už je iný príbeh. Dr. Jekyll and Mr.Hyde. Vyberie si bonitný klient kabát za 10 tisíc euro od značky, ktorá produkuje monogramové kabelky (ako) na bežiacom páse? Nejeden zjavne áno. Vyberie si ho ten naozaj náročný? Možno. A možno si radšej kúpi ďalšieho Kinteru alebo Plesla.

Má pravdu Alec Leach. Šaty už nie sú fyzické objekty. Stali sa z nich memes na pár minút s katastrofickým dopadom likvidujúcim ozajstnú kreativitu a životné prostredie na dekády, ak nie navždy. Sú až príliš explicitnými vizualizáciami efemérnosti, ktorá mala ostať v náznakoch, fantázii, predstavách a filozofii; večne nedopovedaná a ultimátne neuchopená, aby tak a jedine tak, mohla mať zmysluplné pokračovanie a kontinuitu. Koho zavoláme na show, len aby sme boli relevantní? Think Patti Smith na prehliadke Chanel, kde bolo doslova 66 looks of… nothing. Pri všetkej úcte k nej, už tam mohla len na móle zatancovať bosá. Aké tristné. Oboje. A jeden studený obklad na hlavu, s’il vous plaît.

Ako sa vôbec odvážia? Oni, “the doers”? Odpoveď je v nedostatku- tých druhých.

Svet potrebuje viac píšťalkárov.

Korekcia, ich odvahu.

Ešte stále je málo tých, ktorí neinvektívnou, fundovanou a prístupnou cestou poukazujú na schizofréniu luxusu, kde cena dávno nezopovedá kvalite, kde sa predáva desaťročia neexistujúca ilúzia sveta starých elít a ich ultrašpecifického mode de vivre, kde je každý škandál len ďalšou dobrou-zlou reklamou a kde je akýkoľvek autonómny talent a výnimočná osobnosť s názorom priam nežiadúca.

Módu nezničil len internet, ale aj – a do veľkej miery – vysokohorľavé egá, konformita, istota benefitov a absencia akejkoľvek kultivovanej kritickej diskusie, a tým aj regulácie statusu quo. Je autorkou vlastnej karikatúry, ktorá odhalila každú jej nepeknú črtu a nelichotivú grimasu; stal sa z nej obyčajný produkt kategórie zubnej kefky alebo záhradnej kosačky, ktoré sa ale, na rozdiel od nej, na nič nehrajú. Svetská sláva, poľná tráva. Ako sa môžete chcieť viac snažiť, keď vás bez ohľadu na diskutabilný výsledok a podpriemerný výkon aj tak chvália? Ako môžete napredovať, keď vás po evidentnom zlyhaní tľapkajú po pleci? Ako si môžete spytovať svedomie, keď sú vaše faily a lži vedome ignorované a premlčané? A ako máte produkovať niečo skutočne hodnotné, keď vašou jedinou motiváciou má byť status a vecná odmena? 

Žiadne ďalšie otázky. Do the homework.

It’s not about the money anymore.