Are kinda… weak

 

 

Módu – ako úžitkové umenie – možno chápať sťa isté zrkadlo, reflektujúce aktuálny stav, v ktorom sa spoločnosť nachádza. Za posledné dva roky sme ako ľudstvo museli čeliť zmenám a s nimi spojenými prekážkami a výzvami. Práve tento ‚boj‘ a nútená zmena životného štýlu na nás zanechali stigmy, ktorých následky pociťujme aj dnes. Je ich možno rozdeliť na primárne, medzi ktoré patria straty permanentné a sekundárne, medzi ktoré zaraďujeme straty dočasné s potenciálom obnovenia sa.

 

Či už budeme hovoriť o krízach globálneho charakteru, ako napríklad inflácii, poklese hrubého domáceho produktu, nezamestnanosti, alebo krízach síce personálnych, no o to viac bolestných, akými sú strata blízkej osoby, skrachovanie nášho obľúbeného podniku, či zrušených dovolenkách, koncertoch prípadne módnych eventoch. Nech už nás pandémia zasiahla do akejkoľvek miery, každý z nás sa v nej v istom bode dotkol svojho dna: mentálneho, existenčného, inšpiračného… Bol to práve ‚obyčajný‘ inštinkt prežitia a pud sebazáchovy, ktorý nás opäť postavil na nohy. Svet sa ešte o čosi viac zdigitalizoval, tvorcovia našli nové spôsoby ako tvoriť a ako vytvorené odkomunikovať. Konzumenti sa na druhej strane naučili nachádzať pôžitok v umení, a to aj napriek strate osobného kontaktu. Umenie, rovnako ako jeho autor, sa zas ocitli na dôležitom milníku. Na mílniku, kedy už nestačí len byť – ale svoje bytie aj skutočne opodstatniť.

 

 

Kam to celé speje a z čoho to pramení?

 

Predikcie na rok 2022, módne nevynímajúc, sa paradoxne nesú v znamení nádeje. Nádeje vrátenia sa do normálu. Tu sa však naskytá otázka, či sa skutočne chceme vrátiť do – „normálu“ – a či práve pandémia nebola signálom toho, že starý „normál“ už – nefungoval. Móda má byť jedným z nosných neverbálnych komunikantov už spomínanej nádeje na rok 2022. Teplákové súpravy, rovnako ako leisure wear, sa stávajú akýmsi ekvivalentom doby, na ktorú chceme všetci čo najrýchlejšie zabudnúť. Zo šatníkov vyťahujeme prachom zapadnuté ‚couture‘ pieces a aj obyčajná návšteva reštaurácie stáva sa príležitosťou na ‚oblečenie sa‘. V novom roku, zdá sa, akosi nie je dopyt po minimalizme. Túžime po farbách, textúrach a nostalgicky sa vraciame do opulencie ér rokov 80. a 90-tych. Opúšťame iluzórne pramene a prichádzame tam, kde to všetko vzniklo – k sebe samým. Za sebou tiež máme prvé fashion weeks kalendárneho roku, pýtame sa teda: Reprezentovali nádej na lepšie časy, ktoré všetci tak túžobne očakávame? Alebo skôr zrkadlili výkriky z temnôt dna, na ktorom sa módny priemysel ocitá?

 

 

7.prikázanie: Nepokradneš

 

​Keď kreatívec v autorskej tvorbe odkopíruje jedného zo svojich kolegov, možno to považovať za istý krok zúfalstva. Absolútne vyčerpanie inšpiračného zdroja môže byť zapríčinené jednak jeho nevyspelosťou (t.tj. nedostatkom vnútorného bohatstva, z ktorého by mohol čerpať) alebo vyhorením (teda jeho prečerpaním). Je to v skutku prosté – pokiaľ umelec príde do bodu, kedy publiku nemá už čo ponúknuť, namiesto toho, aby čerpal zo slávy pomaly odchádzajúcej, mal by si nájsť iný spôsob, akým bude pre spoločnosť prínosný. To by však v niektorých prípadoch znamenalo krach multimiliónových spoločností (ktorý sa dostaví tak či onak) a vyvodenie osobnej zodpovednosti. To, že v predošlých riadkoch píšem o veľkých módnych domoch, ktoré sa vykrádajú navzájom a dokonca už vykrádajú aj samých seba, je – myslím si – jasné nám všetkým. To, že sa však do tohoto zoznamu tento rok pridali aj  kedysi inovátorské značky ako Prada, Schiaparelli či Chanel, je veľkým sklamaním (pre mnohých). Avšak nie neočakávaným (pre insajderov).

​Len pár rokov dozadu, by som bez váhania dal za Rafa Simonsa ruku do ohňa. Jeho pôsobenie v Diore stále pokladám za jedno z najikonickejších období moderných dejín módy vôbec. Po oznámení spolupráce s talianskou Pradou som tak mal prirodzene (opäť ako – mnohí) veľké očakávania. To, čo však túto sezónu odprezentoval pod Miuccinou hlavičkou na runwayi, bolo na zaplakanie. Do očí bijúce kópie siluet Balenciagy bola tak zreteľná, akoby autor ani nemal snahu o jej zamaskovanie. No snáď najabsurdnejším sa pre mňa stala plagiátorova neschopnosť výberu „inšpirácie“. Keď už kopírujem Balenciagu, tak aspoň tú ‚umnú‘ a originálnu – teda Cristobalovu, nie Demnovu.

Daniel Roseberry, kreatívny riaditeľ Schiaparelli, si na rozdiel od svojho spolupáchateľa Rafa, ‚aspoň‘ spravil domácu úlohu na výbornú. Rozhodol sa ‚odkázať‘ na samotné legendy, akými sú Jean Paul Gautier, či dokonca Pierre Cardin. Tento výber síce poukázal na Danielov vycibrený vkus, či možno istú módnu znalosť, nič však nemeniacu na fakte, ktorým zostáva, že týmito majstrami sa nielen inšpiroval, ale miestami si od nich tiež ‚vypožičal‘. Príčina práve v tomto konkrétnom prípade pre mňa ostáva záhadou. Módny dom Schiaparelli, ktorý ešte pred nedávnom práve vďaka svojskej kreatíve zažíval veľký comeback, a ktorého kolekciu spring 2021 couture by som sám označil za najlepšiu couture kolekciu poslednej dekády, svoju predošlú pozíciu tento ročník obhájiť nedokázal.

​A do tretice Chanel. Chanel, ktorý sa od smrti Karla každou kolekciu vzďaľuje od jeho vízie a naduniverzálnej úrovne, je, zdá sa, (nateraz) stratený. Dnes už skrátka musíme akceptovať fakt, že so smrťou Karla odišiel aj Chanel, ako sme ho všetci poznali a – milovali. Kolekcia HC S/S 2022 bola len praktickým potvrdením teórie, že Virginie Viard pod tlakom mnohých problémov, v ktorých sa značka zmieta, nedokáže presvedčivo obhájiť predošlý status. Situáciu nezachránil ani živý kôň (inak skôr DNA francúzskeho ‚kolegu‘ Hermès), ani niekoľko naozaj vydarených lookov. Napríklad biele tvídové sako s aplikáciami čiernych mašlí po oboch stranách, boli evidentným ‚opakovaním‘ toho Karlovho z jeho vôbec predposlednej On The Beach kolekcie. Pozornému oku neušlo mnoho iných vizuálnych referencií a mne sa nedá neopýtať: Ako veľmi musíte byť zúfalý, aby ste opakovane dolovali svoju vlastnú históriu?

 

Tabuľky, tabuľky, tabuľky

 

​Nie je žiadnym tajomstvom, že módny priemysel sa za posledné desaťročia stal už v mnohých prípadoch de facto len – biznisom a v poslednej dobe je tento fakt čoraz ťažšie zamaskovať. Kreatíva, inšpiračné východisko, ba dokonca ani zachovanie integrity jednotlivých značiek už dávno nie sú hybnou silou pri vytváraní kolekcií. Rozhodujúcimi faktormi pri výrobnom procese sa stali excelovské tabuľky vyhodnocujúce predaje a – výnosy. Tlak investorov prehlušil akýkoľvek umelecký a remeselný aspekt a stal sa príčinou straty identity, čo neraz prirodzene vedie k postupnému vnútorného rozkladu. Snáď učebnicovým príkladom takéhoto vývoja je pôsobenie Marie Grazie Chiuri u Diora. ‚Marketingovo‘ zdatná, v kruhoch znalcov (mierne povedné) neuznaná. Po tom, čo pošliapala odkaz jedného z najväčších návrhárov minulého tisícročia, sa jej rovnako podarilo ‚zatieniť‘ prácu svojich predchodcov akými boli Yves Saint Laurent, John Galliano, či už spomínaný Raf Simons. Posledná kolekcia snažiaca sa o ‚minimalizmus‘ v podobe čierno-bielo-sivej trikolóry, bola len ďalšou z rady ukážok, z ktorých je jasne čitateľný diktát predajnej istoty a nerešpektovania tradícií a dedičstva ‚almy mater‘. Rečnícka otázka na záver: Myslíte si, že Maria Grazia niekedy počula o tzv. siluete „new look“?

 

Záblesk nádeje

 

​Prekvapivo najsilnejším článkom uplynulých týždňov módy sa stal menswear. K mojím favoritom sa zaradili prehliadky Kenzo, Dior Homme a JW Anderson. Kenzo, ktorému sa celkom úspešne darí vyhýbať fashion mainstremu, predviedol tento ročník hravú farebnicu, zakomponovanú do dômyselne prepracovaných lookov. Zaujímavým detailom boli najmä pokrývky hlavy v podobe baretiek, ktoré lineupu dodávali na elegancii, práve v poslednom období tak často opomínanej. Sýto žltý vlnený maxi kabát, zladený s rovnakým vlneným svetrom, bol jasným odkazom toho, že pleteniny sú späť – čo už dlhšiu dobu avizujeme aj my. (Viď napríklad pletený šál od Zoltána Tótha x Iva P., ktorý bol a zostáva must have v každom dobrom šatníku.) Zato taký ​Kim Jones po katastrofe s Fendi má čo žehliť… Na druhej strane však treba dodať, že pokiaľ by mužská sekcia Diora nebola práve v jeho rukách, Dior – ako taký – by bol už načisto stratený. Na rozdiel od Marie si Kim Jones veľmi precízne spĺňa úlohu zachovávania ‚dedičnej‘ vízie a hoci Monsieur Christian tvoril výlučne ženské modely, je priam obdivuhodné, ako sa Mr. Jonesovi podarilo preniesť niektoré aspekty jeho práce práve do mužského odevu. Tak napríklad – béžový kabátik s maxi vreckami v stiahnutý v páse bol zdanlivou referenciou na ikonický ‚Bar‘ jacket – v updatovanej siluete. Bravo!

 

Spásonosný kolaps

 

Ak v tomto momente niekto ešte stále nevidí, vidieť jednoducho nechce. Ak teraz ešte stále niekto nepočuje, sám si zakrýva uši. ‚Zánik‘, do ktorého sa tak bezhlavo rútime, je nevyhnutný v procese evolúcie. Na to, aby mohlo niečo nové vzniknúť, musí staré odumrieť. Už príliš dlho odvraciame zrak od toho, čo teraz ignorovať už nejde. V letargii úniku, nesústredenosti a sebastrednosti sme nechali veci zájsť priďaleko, narásť do rozmerov, ktoré nás teraz všetkých prevyšujú. A preto kolaps tejto mašinérie je nielenže nevyhnutný, je priam spásonosný a osožný. Čím skôr sa dokážeme odosobniť od negatív tejto doby, tým menej nás zasiahne jej pád. Na pozitívnu nôtu treba na záver deklarovať fakt, že nové nezávislé komunity sú pripravené zaujať svoje miesto v spoločnosti. V tieni konzumného šialenstva sa postupne vzmáhali na sile, čakajúce na svoj moment. Dnes ich možno vidieť ako nové pučiace kvety na vojnovom poli – symbolizujúce nádej na ďalší začiatok. A ten sa práve rodí.