A čo nie.

 

Máme pre vás správy a ako to už býva, aj zlé aj dobré: Párty JE over. A ešte dlho bude. Stará ‘garda’ je definitívne passé – nedokáže sa aktualizovať, nová sa ešte počas rozbehu snaží zorientovať, valcovaná nemilou realitou súčasnosti. Svetová móda zlyhala v správnom uchopení statusu quo posledných rokov, vrátane pandemického obdobia, v domácej je cítiť zmätok, vyhorenie, únavu a toxický vplyv sociálnych sietí. Pod povrchom všetkej tej mizérie sa však deje tichá a nenápadná revolta; paradoxne-pozitívny prerod, ktorý zmení mnohé a ktorý ustoja len tí najsilnejší. A teraz vôbec nemáme na mysli počty followerov, interakcií alebo urputnú snahu “predať sa”, či zotrvať za každú cenu. Úplne naopak.

 

V roku 1787 sa knieža a obľúbenec Kataríny Veľkej, Grigorij Alexandrovič Poťomkin-Tavričeski, rozhodol pre prešpekulovaný krok. Taký, ktorý by sme mohli prirovnať aj k dnešným instagramovým filtrom a marketingovým ťahom, preneseným do živej reality. Na zelených lúkach a popri prašných cestách lemujúcich trasu cárovnej a jej delegácie pozostávajúcej z najvyššej šľachty a zahraničných diplomatov – smer Krym – dal vybudovať fiktívne fasády celých dedín, mestských domov a kostolov, ktoré mali z určitej diaľky navodzovať progres a prosperitu ‚nového‘ Ruska. Toľko legenda. Faktom je, že dobové záznamy naozaj potvrdzujú enormnú snahu Potemkina “prikrášliť“ schátralé budovy a zamaskovať chudobu a rozklad. História sa znovu raz opakuje, pretože snáď niet lepšej paralely na to, čo sa v móde (a spoločnosti) momentálne deje, ako práve tejto.  

 

Keď netečie, radšej nech ani nekvapká. Alebo?

V prvom rade treba povedať, že pod záštitou platformy Virvar sa tento rok na MBPFW v Prahe predstavili dve slovenské mená- Lukáš Krnáč a Petra Kubíková. Aj z tohoto dôvodu by nebolo najobjektívnejšie v texte, ktorý práve čítate, hodnotiť ostatných dizajnérov individuálne, navyše v tomto prípade ani veľmi nie je čo. K nejednému z nich bola práve táto edícia priam milosrdná, mnohé sa v samotnej jej forme (našťastie) ‘stratilo v preklade‘ a treba na to radšej zabudnúť. ASAP. Hneď druhý moment, ktorý sa vzápätí ponúka, je hodný väčšej pozornosti. Konkrétne, s čerstvo-uplynulým ročníkom pražského týždňa módy to bolo trošku ako s manželstvom a kamarátstvom. Ukázalo sa totiž, kto „aj v dobrom, aj v zlom”. Keď je situácia ideálna, pozornosť médií, diváka a exekúcia samotného eventu je vo svojom peaku, veľmi rád sa „zvezie” každý. Tento rok okrem iného odhalil, kto má (napriek nepriaznivej situácii) nielen stále chuť tvoriť, ale najmä- podporiť formát v neľahkej dobe. A práve tu musíme pozitívne zhodnotiť aj samotné úsilie organizátorov, ktorí sa naozaj snažili ponúknuť všetkým zúčastneným maximum – ktoré ale – bohužiaľ, nielen priamo na mieste, ale aj v retrospektíve, pôsobilo rozpačito a malo svoje (pochopiteľné) limity. Optikou dvoch uhlov: Najmä ostatné dva ročníky boli celkovo viac “oslobodené” od publika, ktoré podujatia tohoto charakteru vníma čisto ako priestor na sebaprezentáciu a na móde, najmä tej našej, mu vskutku vôbec nezáleží. Nie je to len Achylova päta lokálu, so spomínaným fenoménom sa potýka celý módny a lifestylový svet. Avšak, so všeobecným úpadkom verejnej popularity podobných podujatí a celkovou únavou  „materiálu” fashion univerza sa pozornosť a lojalita navracia naspäť k odbornej a skutočne skalnej komunite, čo nakoniec vôbec nemusí byť zlé. Napokon, práve odtiaľ hysterický záujem o módu a prehnaný hajp časov nedávno-minulých kedysi primárne vzišli. Na strane druhej sa každý (ozajstný) fanúšik módy a dizajnu pýta otázku: Ako v aktuálnej situácii vôbec prezentovať tvorbu tak, aby sme ju zbavili nánosov masou spopularizovných klišé, ktoré sa ukázali ako kontraproduktívne a tak, aby sa zároveň podporila jej prapôvodná myšlienka a podstata, a tou je vdýchnuť jej život a dostať ju do ulíc? Lenže… Nie je “ulica” ako ulica. A! Znovu sa o slovo hlási paralela z dávnych čias, tentokrát tá o legendárnej Tróji a “dare”, ktorý dostala od Danajcov.

 

Kontext… Koncept… Kontinuita… Kon-čo?

 

Najmä slovenským vzdelávacím inštitúciám je často vyčítaná absencia výchovy svojich študentov k biznisovo-marketingovej stránke kreatívnych povolaní. Zdá sa, že to, čo pedagógovia, ktorí (poväčšinou) vyrastali a pôsobili v diametrálne odlišných socio- kultúrno- ekonomických súvislostiach, podcenili, si ich žiaci priam vehementne vzali za svoje a poriadne sa do toho opreli. Dravosť a súťaživosť, tak príznačné pre dobu, ktorú žijeme, presahujú všetky méty v oblastiach teoretických znalostí, remeselných zručností a kreativity, pričom nebezpečne tenká hranica sa neustále posúva smerom nadol. Autenticita. To je to, čo dnešnej tvorbe, respektíve jej autorom, tak zúfalo chýba. Sociálne siete a internet boli (ešte donedávna) na jednej strane dobrými sluhami, aj vďaka nim bolo možné šíriť informácie, obrazy a akési ‘kolektívne’ povedomie o čomkoľvek, vrátane módy a dizajnu. Na strane druhej sa ale definitívne demonštrujú ako absolútne fatálne. Boj o pozornosť a sledovanosť sa vyostruje na život a na smrť, každý lajk (či jeho absencia) je braná ako osobný útok, potvrdenie vlastnej nezaujímavosti, neschopnosti a dôvod na pochybnosti, zúfalstvo a áno, aj vážnu depresiu. (Vzácne) talenty, ktoré sa výrazne líšia od ostatných a prejavia vyšší potenciál, ako ich kolegovia z fachu, sú behom rekordného času buď naverbovaní head & talent huntermi veľkých spoločností, len aby sa z nich stali ďalší influenceri, ktorí sú po vyžmýkaní a dosiahnutí (krátkeho) target-procesu pragmaticky nahradení inými; alebo sa sami a dobrovoľne lapia do nebezpečného kolobehu virtuálneho terroru a nekompromisného boja o klientov, sponzorov a publikum. Digitál je dnes už neodškriepiteľným zabijakom originality a (nielen kolegiálnych) vzťahov, rovnako ako je aj katalyzátorom masovej vízie a podprahového programovania k prázdnej a bezduchej uniformite. Návrat ku komplexnej teórii, širším presahom a hlbším súvislostiam. Tisíckrát ÁNO. A raz AMEN. Len tam, kde sa rozmýšľa, môže sa niečo hodnotné aj urobiť. Áno, častejšie, ako nie, to nie je nič príjemné. Človek pri reálnom používaní šedej kôry mozgovej príde na mnohé skutočnosti o svete, živote, i sebe samom, ktoré ho vôbec nepotešia. Skrátka, nemáme na mysli: “Hmmm. Páčia sa mi minimalistické čierne saká, prečo by som ich nemohla vyrábať aj ja, keď už mám 8k?” alebo “Hmmmm. Plisé má zas celkom moment, tak to tam strčíme a rovno na tú istú modelku, ako XY minule. Jemu to fungovalo, tak snáď bude aj nám.”… a podobné. Je ich naozaj nepreberné množstvo. Mentálne procesy tejto kategórie majú mnohé pejoratívne označenia, my ich radšej kultivovane nazveme ako… nízke. Na záver tejto témy možno pomôže nasledovný stručný a priamočiary sumár pod názvom:

 

Raz a navždy

Nie.

Nie každý novodobý fanúšik módy ju má aj „robiť”. Kvantová fyzika a parapsychológia tiež fascinujú nejedného, to ale neznamená, že to nemá ostať pri tom. Každý by mal robiť to, na čo má a čo vie objektívne (nie sujektívne) obhájiť. O potrebe POCTIVÉHO akademického vyššieho vzdelania v AKOMKOĽVEK obore sa už nebudeme ani opakovať. 

Nie, Instagram nie je zdrojom inšpirácie a nemal by byť, ani z recesie. Naopak, v určitej, a dnes už hneď v ranej fáze, je jej vrahom. Vizuálne kódy, ktoré vidíme v rôznych a de facto tých istých podobách denne, sú rafinovanejšie, ako sme si ochotní pripustiť. Sú doslova konštruované presne tak, aby sa nám hlboko vryli do vizuálnej pamäte a poznačili ju natoľko, že to už vedome ani nevnímame. Kto chce byť dnes autentický, nech “zahodí” sociálne siete. Alebo nech sa ich naučí používať tak, aby primárne slúžil jemu, nie vice versa. Takých je ale málo. Takže radšej – „zahodiť”. Vypnúť. Nesledovať stovky rovnakých feedov a “vychytených” účtov. Postnúť, odísť. Nič viac, ani menej. Novodobý klient, ktorý to má v hlave v poriadku je inde, „nesedí” celý deň na telefóne a nesleduje, “čo a ako” tí druhí. Myslí sám za seba, nemá potrebu sa za nič skrývať. Hýbe sa v špecifických komunitách, založených na úplne iných hodnotách, na akých ešte stále “fičí” súčasný svet v tomto tristnom “dojazde”. Desaturácia. A sebaregulácia. To sú kľúče budúcnosti.  

Nie. Čo je škaredé, nie je pekné a čo je pekné, je – pekné. Vždy to tak bolo a vždy bude. Ak popierame existenciu lží, popierame zároveň pravdu; ak sa tvárime, že zlo neexistuje, nepomáhame tým ani dobru. K základnej výbave ľudských bytostí patrí intuícia a rozlišovacia schopnosť, ktoré idú ruka v ruke s pudom sebazáchovy a základným inštinktom prežitia. Ako mi minule jeden z našich dvoch krstných otcov, talentovaný Juraj Straka napísal: “Beautiful is back. It’s the new cool.” Amen po druhýkrát.

Nie, svet nepotrebuje vidieť ďalšie verzie Bottegy Venety. Ani vo fragmentoch, ani v celkoch. Ani tam ‚vonku‘, vo svete, a už vôbec nie u nás, v lokále. Videli sme dosť, na sto rokov. 

Nie. Vyššia móda nemôže byť pre všetkých. Potrebuje svoje uzavreté kruhy, chiméry, excentrické osobnosti a výstrelky. Keď ju zbavíme všetkého, čo ju robí tým, čím je, úplne ju anulujeme. Je to to isté, akoby sme medúze vzali z hlavy jej klbko hadov.

A na úplný záver len (doslova) v skratke, ale –  niekedy ani viac netreba...

 

MBPFW 2021 z “rýchlika”

Ktorý, konkrétne v prípade teamu Virvar, nebol žiadnym autom, ale poctivým backstageom.

Študenti (Liberec, Zlín) opäť nesklamali – (lebo rozmýšľajú); Dendis síce neohúril ale ja, osobne, tu vnímam posun k väčšej originalite a vnútru, čo vôbec nie je na škodu (uvidíme, čo to spraví); Tóth pochopil zeitgeist a (múdro) ho sprocesoval; Černému sa po značke Novesta podarilo spopularizovať ďalšiu obuv Made in Doma- tzv. „prestižky“ (úctyhodné); Hriňovej by som (tiež) vytkla len gumáky (viz tématický odstavec “Nie”, odrážka “BV”) a volány (neobľubujem) – inak skvelá práca so siluetou; Tereza Vu opäť ukázala čo dokáže z vysokou bielizňou (ako jediná u nás); Kladošová na výbornú (extrémne vydarená farebná paleta!); Petránek dal simplex, ale komplexný (baví nás od začiatku, sledujeme, pozdravujeme!) a zvyšok je- história. 

“Našich” (Krnáč, Kubíková) nespomeniem z pochopiteľných dôvodov, povedala som im osobne. 

Peace. Out.

 

Foto: archív