In medias 2021

Je prvý deň nového roku, ku ktorému sa mnohí optimisti (a utopisti) utiekajú ako ku spaseniu z toho minulého. V televízii sa práve začína živý prenos tradičného Novoročného koncertu Štátnej opery z Viedne, mnohočetný orchester na pokyn dirigenta vyludzuje prvé tóny. Ale ani veľké odhodlanie Christiana Thielemanna a členov jeho filharmónie nezachraňuje fakt, že hrajú úplne prázdnej sále bez obecenstva. Mierne povedané ‚zvláštna’ nálada sa dá badať nielen v settingu, ale aj samotnej hudbe vychádzajúcej z nástrojov. Priamy to testament novej doby, ktorá je všetkým tým, čím dlho nebola a v ktorej sa všetko, čo bolo ešte nedávno tak výdatne živené a podporované minimalizuje, ruší a zaniká. Kto si dnes stále myslí, že sa ‚veci’ vrátia do starých koľají, bude veľmi nemilo prekvapený a kto aspoň tuší a počíta s tým, čo nás čaká, je v značnej výhode.

“Francúzski obchodníci (s prémiovým tovarom, pozn.red.) volajú po podpore kvôli prepadu v predajoch, ktoré sa nepozbierali ani po lockdowne,” znie titulok jednej z aktuálnych správ na portáli BOF. Ani zaručený marketingový ťah akým je tzv. Black Friday, ktorý tentokrát namiesto jedného dňa trvá už pár mesiacov, nedonútil ľudí utrácať ako predtým. Inými slovami- ani naozaj markantné zľavy (rozumej tovar zbavený absurdne vysokých marží) nepriviedli spotrebiteľskú verejnosť k ‘prevetraniu’ svojich peňaženiek, pôžičiek, či úverov. Vianoce – nevianoce. Čudovať sa môžu len úplní ignoranti, alebo ľudia, ktorí nežijú v realite. Francúzski obchodníci sú buď jedno, druhé, alebo oboje. Veta, ktorá otvára článok, dvíha obočie ešte viac, ako jeho názov. Píše sa v nej, že miestni podnikatelia žiadajú pomoc od štátu, pretože ich obraty sa “…po druhom lockdowne nenavrátili do pred- Covidového stavu”, sťažujúc sa na fakt, že “….opatrenia spojené s pandémiou nežiadúco menia spotrebiteľské správanie.” Text ďalej pokračuje vymenovaním toho, čo sa momentálne v luxusnom segmente nepredáva, a to doslova takmer- všetkého.
Iste, na dobré sa ľahko zvyká. Pri celoročnom, už aj tak preexponovanom shoppingu, boli zimné sviatky bonusom, s ktorým počítali úplne všetci. A nehovoríme o období jedného či dvoch rokov, ale dekád. Každým rokom sa konzum zvyšoval a priamo úmerne tomu sa rozširovali aj výroba, marketing a sekundárne trhy. Reklamy predávali instantný status a úspech, od šperkov po autá a dovolenky. Luxusný segment pre úzke spoločenstvo sa nenápadne a postupne pretransformoval na vzorový životný štýl más a tomu priamo zodpovedala jeho produkcia, aj revenues. Auto trebalo vymeniť každý rok, kabelku každý mesiac, cestu na opačný koniec sveta absolvovať ideálne dvakrát v sezóne. Nik sa nepýtal otázku, či je to normálne, či to ešte vôbec dáva zmysel a už vôbec nik sa nezaoberal dopadmi tohoto spôsobu života nielen na prírodu, ale aj na spoločnosť a jej smerovanie. Lenže ani stromy nerastú do neba a socio-ekonomická kríza, ktorá bola pre vnímavejších badateľná už pred pandémiou, sa počas nej rozvinula naplno. Mnohí plačú do vankúša a nevedia, čo so sebou, je ale aj veľa takých, ktorí ju vítajú ako šancu na zmenu, záchranu, nápravu. Slovo ‚normalizácia‘ sa v našich končinách používa veľmi ťažko, v tomto prípade ale lepšieho výrazu na aktuálnu situáciu niet. Odkazujeme teda nielen galským retailerom, ale aj tým anglickým, talianskym, americkým a vôbec všetkým: Kvalita, nie kvantita, vážení. Nie umelé vnucovanie falošných ilúzií a tlak na predaj, ale na premyslené a sustainable purchases. Časy sa zmenili, nepomôžu vám ani vlády, ani tisíc sponzorovaných postov, ani čierne piatky a zelené stredy. Všetci si budete musieť utiahnuť svoje opasky a schovať veľké lyžice späť hlboko do svojich šuflíkov. A nie adagio. Subito presto!

Kráľ je mŕtvy, bodka

Mladším generáciám svet elitárstva uplynulých dekád nič nehovorí, vyrastajú v inej realite. Nepoznajú ani priezvisko Wintour, natož aby vedeli, kto bola Diana Vreeland. Nezaujíma ich to a popravde, ani nemá prečo. Printy čítajú málo, oveľa viac ako narcistický svet módy ich trápia aktuálne eko témy. Formujú ich virtuálne obsahy a sociálne siete, mnohí sa ale odkláňajú čím ďalej, tým viac aj od nich, začínajúc chápať prírodu a celkovo- naše univerzum- v omnoho širších súvislostiach. Staršia generácia se ešte stále snaží aspoň čiastočne zachrániť potápajúcu sa loď nablýskaného sentimentu a sveta, ktorý nenávratne odchádza do kategórie ‘história’. Činí tak ale úplne zbytočne. Ako Titanicu, ani tu nič nepomôže. Aj táto prova bude čoskoro ležať na spodku hlbokého oceánu, aj jej sťažne budú raz v tichu minulosti čnieť ako nostalgické memento, zdroj mytizácie a bod referencie. Systém, ktorý bol založený na úplne iných základoch, nemôže na nich vykonštruovať nič nové. Napríklad, ani spomínaná Anna, ktorá má byť (mimochodom v kontexte súčasnosti absolútne nelogicky; keby sa opýtali nás, povieme skôr A. L. Talley) poslednou záchranou jedného z najväčších medzinárodných vydavateľstiev, s najväčšou pravdepodobnosťou nič nezmôže. Lebo sa nedá. Aj tu je márne reštrukturalizovaný starý skelet, ktorý je opotrebovaný a nič prevratné už z neho nevzíde. Je to zároveň obrovská škoda, lebo tak ako mnoho iných formátov, ktoré dnes buď dožívajú, alebo v nedávnej dobe zanikli, ponúkal svetu kvalitné obsahy, otváral mnohé diskusie, bol inšpiráciou, revolucionalizoval a detabuizoval nejednu tému, ktorá je dnes samozrejmosťou. Napriek všeobecnej, úpornej a opodstatnenej snahe print ako taký zachrániť (hoci keksíkom na titulke), je v brandži, ktorá dlho udávala smer a tón, cítiť únavu, vyčerpanie kreatívy, generickosť obsahov a kritický finančný status. Nehovoriac o omniprezentnom digitále, ktorý nekontrolovateľne rastie a dáva priestor mnohým, ktorí pri jeho obsadzovaní nielenže neváhajú, ale vedia si ho uzurpovať s vervou a slobodne, bez akýchkoľvek komplikovaných korporátnych záťaží.
Nielen mnohé klasické nosiče čaká ešte väčší úpadok, zánik, alebo ultra- transformácia, nejeden brand rovnako neustojí tlak a rýchlosť aktuálnych zmien a spadne do jamy, ktorú si svojou nenásytnosťou a nepredvídavosťou sám vykopal. Ako sme sa ešte pred pár mesiacmi tešili z Leeho premyslene editovanej Bottegy a pozrime sa, kde je dnes… Kurátorovaný výber je v prípade jej kolekcií už naozaj kontraindikácia, jeden sa stráca v záplave kabeliek, topánok, náramkov a nekonečných farebných a štýlových variácií tých istých- kabeliek, topánok a náramkov. Tak, ako kopači tejto studne, ktorí čoskoro narazia na jej dno a pôjdu dolovať inde, aj táto značka (bohužiaľ) čoskoro stratí priazeň aj toho posledného zvyšku influencerov, instagramerov a ich sledovateľov, ktorým ešte nejakým zázrakom nedoplo a ich reels potrebujú stále nové hats, coats & heels. Príklad ultrasonického downfallu a v praxi nasledovne: Ak máte pouch v každej farbe, zpeňažte, čo sa dá kým sa dá, a zo sentimentálnych dôvodov si nechajte maximálne jeden. A pri myšlienke na kúpu ďalšej, alebo prvej (dnes už) *tramp-stamp typu ‘Love bracelet’, si choďte radšej prevetrať hlavu behom, podporte charitu, alebo si kúpte poriadnu vázu. Časomiera ukazuje 00:06.

New glocal citizen

Počas sviatkov zaradila ČT do svojho programu aj dokument o nedávno zosnulom režisérovi Jiřím Menzelovi, ktorý za jedno zo svojich diel dostal aj cenu Americkej filmovej akadémie, Oscara. Okrem mnohých iných obohacujúcich momentov a múdrych slov ma zaujala jeho úvaha o tom prečo, napriek svetovému úspechu a veľkému potenciálu, na rozdiel od nejedného svojho súčasníka a kolegu v ťažkej dobe (všimnime si ako sa história neustále opakuje) neemigroval. “Keď utečie milión múdrych a šikovných, čo s tým zvyškom tu?”, povedal. A do veľkej miery i predpovedal. Aj nový svetoobčan bude totiž omnoho globálnejší, ako predtým, a zároveň rovnako tak lokálny. Pochopí, že slabé a rúcajúce sa domáce ekonomiky pomôže do veľkej miery spasiť práve domáci spending. A že nikde na svete to momentálne nie je žiadne hahaha tralala Las Vegas. Zjednodušene: Teraz viac, ako kedykoľvek predtým, potrebujeme žiť a utrácať primárne tam, kde žijeme. Všetko ostatné je extravagancia “za odmenu”. Namieste je tiež uvedomiť si, že to, čo sa nám ku koncu predkrízového obdobia zdalo normálne, malo s osvieteným a racionálnym už pramálo spoločné. Post-krízový obyvateľ tejto planéty neuteká, nezatvára oči pred pálčivými problémami súčasnosti, nenakupuje kvantá zbytočností a neviaže sa príliš na zradnú chiméru matérie. Aktívne sa zaujíma o svoju komunitu, podporuje lokálny priemysel a udržateľnosť, úprimne (bold zámerne) mu záleží na osude našej Zeme. Pracuje so sebou, na sebe, má otvorenú myseľ a nediskriminuje. Nie každý, kto sa snaží o pozitívnu zmenu, chodí do práce na bicykli, pije len green smoothies alebo žije z minima. Ozajstný (opäť zámerne) aktivizmus má dnes rôzne podoby a na konci dňa je dôležité len jedno- výsledok.
Jednota, nie roztrieštenosť. Mikro každého z nás tvorí makro všetkých, v ktorom spolu žijeme. 2020 nebol zlý. Bol aký bol. Naši predkovia museli prežiť omnoho ťažšie obdobia a katastrofy bez vymožeností, pohodlia a informovanosti, aké máme my. Nový rok bude, aký bude. Bude presne taký, aký sme si ho po dlhé roky usilovne ‘chystali’. Ako na všetko, aj tu sa môže človek pozerať na ‘pohár’ poloprázdnou, alebo poloplnou optikou.

A aký človek, taký svet.

**

PF 2021

Váš ViRVAR

*Denisa, za toto slovné spojenie Ti patrí vďaka. Love! (not bracelet)

** „Nebát se a nekrást.“ Tomáš Garrigue Masaryk