Radšej rozum-positive!

 

Vyvolať dnes kontroverziu a polemiku obálkou módneho magazínu už zďaleka nie je také jednoduché ako pred pár desaťročiami. Jeden by povedal, že sme si už privykli na všetko. A predsa nie! Predsa sa to ešte dá… Otázka, ktorá ale musí nasledovať, znie: Naozaj je treba toľko kriku, keď sa slávny šoumen objaví na obálke etablovaného módneho magazínu a má na sebe ženské šaty? Teda, upresnime si to hneď na začiatku, má na sebe šaty. Rozdeľovanie sveta, aj toho módneho, na ženský a mužský, je dôvodom nasledujúceho zamyslenia sa.

 

Pre neznalých, reč v úvode je o americkom magazíne Vogue, ktorý (ešte stále) pod vedením Anny Wintourovej pristúpil k odvážnemu kroku. Na decembrovú titulnú stranu umiestnil speváka a herca Harryho Stylesa oblečeného v kreácii z dielne Gucci. Šaty s masívnou sukňou a kaskádou volánov výrazne inšpirované historickým odevom neboli to jediné, v čom sa Styles pred objektívom fotografa Tylera Mitchella objavil. Módny editoriál sprevádzajúci rozhovor s jedným zo zaujímavejších zjavov súčasnej popovej scény, priniesol nový pohľad na dekonštruovanie maskulinity a Styles sa s hrdosťou predvádzal v hľadáčiku fotoaparátu v kúskoch, ktorých „pohlavnosť“ sa nedá definovať bez zaváhania (mimochodom, pozrite si jeden z vôbec prvých Virvar editoriálov Flemish Master alebo Flower Whisperer , oba stylované Milanom Štefanom.)

 

Na zábery reagovali užívatelia sociálnych sietí, komentovali ich influnceri či youtuberi, mnohí z nich zrodení zo Stylesovej základne skalných fanúšikov, pridali sa dokonca politickí komentátori a aktivisti. Demokratická kongresmanka Alexandra Ocasio Cortez označila zábery za „bombové a úžasné“. Konzervatívna aktivistka Candace Owens zase vyhlásila, že „neexistuje spoločnosť, ktorá by prežila bez silných mužov“ a vyzvala na ich návrat. Dokonca zašla ďalej, keď naznačila, že „feminizácia amerických chlapov a učenie marxizmu amerických detí nemôže byť náhoda“. Ehm.

 

„Je pritom zjavné, že americký Vogue veľkú dieru do sveta neurobil. Stačí si pozrieť pár obrázkov z antiky a jej mužov v tógach či portréty európskej aristokracie v 16. a 17. storočí, keď sa mnohé prvky odevov oboch pohlaví navzájom podobali a dopĺňali. Harry Styles by si pokojne v riasenej košeli s volánmi od Gucci a perlovým náhrdelníkom mohol zapózovať na portréte v niektorom z barokových palácov a nik by ani brvou nepohol.“ 
 

Je pritom zjavné, že americký Vogue veľkú dieru do sveta neurobil. Stačí si pozrieť pár obrázkov z antiky a jej mužov v tógach či portréty európskej aristokracie v 16. a 17. storočí, keď sa mnohé prvky odevov oboch pohlaví navzájom podobali a dopĺňali. Harry Styles by si pokojne v riasenej košeli s volánmi od Gucci a perlovým náhrdelníkom mohol zapózovať na portréte v niektorom z barokových palácov a nik by ani brvou nepohol. Alebo sa vráťme v mysli do obdobia šesťdesiatych, sedemdesiatych aj osemdesiatych rokov, pripomeňme si mená ako David Bowie, Prince, ale tiež Boy George a generáciu britských „new romantics“, ktorí stierali hranice jasne vymedzenej pohlavnosti dávno pred Stylesom. Pre niektorých išlo o fázu v kariére, súčasť umeleckej persóny, ktorá dokázala ovplyvniť a modifikovať ustálené kódy estetiky jednej generácie. A napríklad spomenutý George zostal tejto ambivalentnosti a využívaniu ženských prvkov v úprave a prejave verný dodnes.

Skúsme si predstaviť čosi podobné v slovenskom kontexte. Išlo by to vôbec? Už len nájsť adekvátneho interpreta, niekoho so zmyslom pre experimentovanie, nelipnutie na konvenciách a s originálnym nebojácnym prístupom k vlastnej vizuálnej prezentácii by asi nebolo vôbec jednoduché. Ani Adam Ďurica, ani Rytmus by karty nezamiešali. Povedzme, možno taký Dalyb… S nalakovanými nechtami načierno a v kreácii- trebárs od Marcela Holubca alebo Lukáša Macháčka- pózujúc na titulke niektorého zo slovenských ženských mesačníkov… Fiktívny vesmír? Samozrejme, pretože takáto odvaha slovenským magazínom zatiaľ chýba a ktohovie, či sa jej našinec niekedy dočká.  Ale keď sa na to pozrieme zoširoka, neniesli kedysi v sebe prvky veľmi jasnej ženskosti napríklad rozviate folklórne „haleny“ Maťa Ďurindu? A čo napríklad Paľo Habera? Veď ten nosil jeden čas hotové „hot pants“! Ultra-kratučké džínsové šortky, ktoré mala záchraniť chlpatá hruď, vysúkané biele ponožky v teniskách a medzera medzi zubami. Prítomnosť feminínnych prvkov je však na prvý pohľad jasná. Prečo nám teda tak záleží na tom, aby sme veci (aj šaty) mali tak jasne zadefinované?

 

 

„Skúsme si predstaviť čosi podobné v slovenskom kontexte. Išlo by to vôbec? Už len nájsť adekvátneho interpreta, niekoho so zmyslom pre experimentovanie, nelipnutie na konvenciách a s originálnym nebojácnym prístupom k vlastnej vizuálnej prezentácii by asi nebolo vôbec jednoduché. Ani Adam Ďurica, ani Rytmus by karty nezamiešali. Povedzme, možno taký Dalyb…“

 

História módy – v tomto prípade najmä tej pánskej – ukazuje, že už mnohokrát v minulosti obsahovala prvky neskôr definované ako ženské. Najvýraznejšia zmena a rozdelenie pohlaví nastali predovšetkým začiatkom 19. storočia, keď sa pánsky odev stal prostriedkom na komunikáciu hospodárskeho úspechu a ženské šaty sa naďalej riadili prepracovaným súborom pravidiel. Strohosť mužskej módy podmienil úpadok európskej aristokracie a štart kapitalizmu, dlhé roky riadený a budovaný výlučne mužmi. Spoločnosť s jasne definovaným rozdelením rolí sa snažila aj vizuálne interpretovať silu (mužské) a krehkosť (ženské), z čoho sa neskôr vytvoril aj systém zasahujúci do všetkých úrovní módneho priemyslu, od kreatívnej, cez výrobnú až po ekonomickú a prezentačnú. „Odkedy móda existuje ako kodifikovaný súbor striedania módnych sezón období, prehliadok a trendov, funguje za predpokladu, že pohlavie existuje v binárnej podobe. Každý aspekt módneho systému je v súlade so segregovanými myšlienkami pánskeho a dámskeho oblečenia: týždne módy, maloobchodný predaj, webové stránky online predajní, dokonca  aj kreatívne vedenie podlieha rozdeleniu na pohlavia,“ píše vo svojom materiáli pre portál magazínu Vogue novinárka Steff Yotka. Ale ako veľmi správne poznamenala, žiaden kúsok látky, žiaden materiál predsa nemá pohlavie.

 

Celospoločenská diskusia o právach menšín, potreby marginalizovaných skupín spoločnosti, ale tiež definovanie identity jednotlivca potom podmieňuje aj fakt, že posledné roky do módy opäť výraznejšie preniká pohlavná nevyhranenosť či neutrálnosť – v angličtine ešte krajšie znejúca „gender fluidity“. Dámsky šatník zažíva výraznejší vplyv pánskych prvkov (nepochybne aj pre silné ženské hnutie či agendu MeToo), do mužskej garderóby sa znovu interpretujú detaily, ktoré boli posledné dekády pripisované takmer výlučne ženským nositeľkám. Spoločenská, politická a kultúrna situácia vo väčšine vyspelých krajín v súčasnosti ponúka na hľadanie identity jednotlivca omnoho väčší priestor a ten sa mu otvára aj v móde. Kým kedysi bolo dôležité nájsť si jasne vymedzenú pozíciu, definovanie svojho statusu, dnes je cieľom hľadanie samotné a objavy, ktoré prichádzajú cestou. Rozširuje sa tak priestor kreatívnej realizácie a odstraňujú mantinely. Má to nepochybne benefity aj pre tvorcov odevného dizajnu a pozerať sa nemusíme len za hranice, kde napríklad pôsobí značka Telfar, Random Identities pod vedením Stefana Pilatiho, alebo Eckhaus Latta či Fashion East.

 

 

„Kým kedysi bolo dôležité nájsť si jasne vymedzenú pozíciu, definovanie svojho statusu, dnes je cieľom hľadanie samotné a objavy, ktoré prichádzajú cestou. Rozširuje sa tak priestor kreatívnej realizácie a odstraňujú mantinely.“

„Akonáhle odbúrame bariéru gender módy, návrhári môžu slobodne tvoriť dizajny, ktoré by nemuseli dosiahnuť pri dodržaní starých spoločenských štandardov. Poskytuje nám to omnoho viac priestoru,“ myslí si slovenská dizajnérka Petra Weingart, ktorá ako jedna z mála svoju tvorbu označuje za genderovo neutrálnu, móda by teda podľa nej už nemusela byť definovaná pohlavím. Vysvetlenie je celkom prozaické. Odvíja sa z individuality každého z nás, pričom naša jedinečnosť nie je viazaná na pánske nohavice alebo šaty s volánikom. „Každý človek je úplne odlišný a má svoje osobne preferencie, potreby v štýle a v obliekaní. Každý by sa mal cítiť slobodne, pohodlne, sebavedomo a autenticky v čomkoľvek, čo nosí,“ hovorí Weingart. Podobne to vníma aj Terézia Feňovčíková (freier), ktorá sa v tvorbe od začiatku snaží stierať hranice pohlaví. Napriek tomu, že jej kolekcie sú uvádzané ako pánske, nosí ich množstvo žien, ktorým imponuje Feňovčíkovej pohľad na estetiku odevu, ale aj jeho forma. Ona sama priznáva, že práve v nej sa môže ľahšie narábať s fluidnosťou pohlavných stereotypov. „Využívam odevné súčiastky, ktoré sú strihovo neutrálne – bunda, plášť, kabát, košeľa. Sústreďujem sa na variabilitu bez obmedzení proporcií a rada využívam nadrozmernosť. Veľká forma sa prispôsobí telu,“ vysvetľuje Feňovčíková.

Transparentnosť, satén aj hodváb, splývavé materiály či práca so siluetou a strihom v podobe objemnejších a voľnejších modelov, ktoré môžu byť rovnako ženskými šatami ako sú pánskou košeľou, predĺženou vestou či adaptovaným kimonom. S prvkami implementovanými do pánskeho odevu, ktoré môžu v niekom vyvolať ženské „vibrácie“, pracuje aj Pavol Dendis, spomenutý Marcel Holubec či Lukáš Macháček. Posledný menovaný svoju módu jasne definuje ako unisex, pričom najväčšiu výhodu vníma práve v priestore, ktorý sa mu týmto „nazeraním na svet“ otvára. „Môžem si tak pri kreovaní robiť v podstate, čo chcem, a zároveň vyšperkovať jeden produkt, ktorý môže byť ponúknutý v oboch segmentoch,“ hovorí. Odložiť klasické vizuálne stereotypy pánskej a dámskej módy je podľa neho schopný aj domáci zákazník, či už pochádza z českej alebo slovenskej strany hranice. „Je to však podľa mňa stále skupina ľudí žijúcich v akomsi vlastnom vesmíre, plus mladá generácia,“ dodáva. Na preferencie veku upozorňuje aj Terézia Feňovčíková, podľa ktorej uvoľnená silueta, s ktorou ako prvkom neutrality pracuje ona sama, stráca v istom veku atraktivitu pre nositeľov (nositeľky). Alebo je to možno aj tým, že s vekom prichádza potreba usadiť sa a nájsť si svoje miesto v živote? „Tieto genderové vizuálne stereotypy však nie sú len o Slovensku, fungujú celosvetovo,“ dopĺňa Petra Weingart, no myslí si, že spoločnosť ich pomaličky odbúrava. Lukáš Macháček však napríklad dodáva, že aj napriek tvorbe unisexovej módy je občas nútený svojim výtvorom prideliť „pohlavie“ – napríklad definovaním veľkostnej škály. „Vo svojom e-shope mám v ponuke hoodie, ktorá je rozdelená na unisex pánsku veľkosť a unisex dámsku veľkosť. A to najmä preto, že ženská klientela odo mňa požadovala rovnaký model ako bol ten pánsky, akurát vo svojej veľkosti,“ hovorí Macháček.

 

 

„Využívam odevné súčiastky, ktoré sú strihovo neutrálne – bunda, plášť, kabát, košeľa. Sústreďujem sa na variabilitu bez obmedzení proporcií a rada využívam nadrozmernosť. Veľká forma sa prispôsobí telu,“ vysvetľuje Feňovčíková.

 

Ak vezmeme do úvahy odevy definované strihom, či siluetou (a v mnohých prípadoch aj funkčnosťou), v ktorých sa nepracuje toľko s objemom a oversized efektom, rozdiely ženskej a mužskej stavby tela, rozdiely vo výške, váhe, či rozložení fyzických proporcií budú vždy súčasťou remesla. Samozrejme za prepokladu, že móda nie je tvorená na mieru a konkrétnu objednávku. Aj preto je veľmi nepravdepodobné, že by najbližšie dekády priniesli výlučne pohlavne- neutrálnu módu v malopredaji, aj masovej produkcii. Prítomnosť alternatívy však otvára pre nás všetkých, ako konzumentov módy, priestor, v ktorom sa dá s odevom a jeho výslednou podobou hrať. A práve to je element, ktorý by nemal žiadnej dobrej móde chýbať Ešte omnoho dôležitejšie je však naučiť sa nepodmieňovať tým, čo si na seba oblečieme, naše postavenie či prínos pre spoločnosť. V týchto časoch nám na prežitie treba predovšetkým silných a rozumných mužov (a ženy!)…
A nech pokojne nosia hot pants, brnenie alebo šaty od Gucciho.

 

Foto: vogue.com, Jakub Gulyás pre Virvar