CONTACT +421 951 129 280

KONE

23.02.2021


Pasúce sa na betóne.


 

Od malička nás učia, že cieľom nášho bytia je dosiahnuť šťastie. Správnu definíciu tohoto slova nás už ale neučia. Počas detstva, ranného dospievania a de facto aj v dospelosti, ju do veľkej miery formuje naša rodina, škola, rovesníci, kolektív, spoločnosť. A dnes aj virtuálna realita. Rovnako, ako rozprávky, ktoré počúvame odmalička. V nich je blaho, bez ďalšej diskusie, väčšinou projektované do 'svätej' trojice: Životného partnera, potomstva a domu so žiarivo bielym plotom. Naveky.




Skrátka do maxima po všetkých stránkach - archetypálne ideály fungujú naprieč generáciami. Vezmime si len takú Popolušku. Atraktívna sirota, so zlou macochou, submisívna, zároveň ambiciózna. Využije životnú príležitosť a na bále (kam sa napriek svojej zdanlivej skromnosti vždy túžila dostať) stretne (vysneného) princa a získa si jeho srdce, aj s celým jeho kráľovstvom. V žargóne súčasníka rozumej ‘majetkom’. Toľko fikcia. V realite sa ale na ‘popolušky’ a ‘popolvárov’ dneška (bez rozdielu či sme hetero, homo, trans alebo fluid) s podobnými osudovými ašpiráciami, nekladú žiadne nároky. Nekladie ich spoločnosť a nekladú ich ani sami na seba. Klišé- afirmácie typu “You can do anything”, “Na všetko máš nárok”, “Nie si horší ako všetci ostatní, si najlepší!” a podobné sú dnes samozrejmosťou, najmä v západných kultúrach. Tam sú deťom 'dávkované’ už s materským mliekom. Otázok, ktoré sa ale zároveň s nimi derú na povrch, je omnoho viac. K čomu nás, viac, ako kedykoľvek predtým, navádza súčasná spoločenská norma? Je toto smerovanie správne? Čo je dnes symbolom úspechu a ľudského šťastia? Čo všetko je na ceste za ich dosiahnutím tolerované? A je šťastie, v modernom kontexte a ponímaní, tým hlbokým, uspokojivým a ozajstným ŠŤASTÍM?


Ako odpoveď na tieto otázky sa ponúka opäť len- otázka. A tá znie: Čo sa vlastne s ľuďmi deje? Doba, respektíve spoločnosť a jej mechanizmy, dospela do etapy, kedy v príslušníkoch svojej civilizácie, častejšie ako nie, živí to najhoršie. Podporuje v nich zbabelosť, alibizmus a tendenciu zbavovania sa zodpovednosti za svoje činy. Všetko musí byť ľahké, musí to kĺzať. Ideálne ‘zadarmo’ a bez námahy, ako nôž cez poloroztopené maslo. Každá malá prekážka pre nás nie je prirodzenou výzvou zabojovať, potiahnuť, prekonať svoje slabosti; ale naopak- je impulzom utiecť a pohnúť sa na nové ihrisko. Z hostiteľa, na hostiteľa, presne tak, ako to v prírode robí negatívne vnímané imelo, alebo hocijaký iný parazit. Môže ale na konci dňa byť pre človeka nekonečné utekanie samého pred sebou uspokojujúce?


Ego, ktoré je u múdrych odjakživa známe ako náš najväčší nepriateľ, je pestované a velebené nado všetko. Namiesto toho, aby bolo kontinuálne a jasne komunikované, že najlepšie, čo pre seba môžeme urobiť, je vedome ho po celý svoj život potláčať, je kruto a mylne kladené na piedestál. Potreba jednotlivca nekompromisne prevyšuje wellbeing väčších celkov, komunít a našej planéty. Namiesto unifikácie a systematického humanistického učenia k láske a rešpektu ku všetkému - živému i neživému - je preferované vymedzovanie sa, pasívna agresivita, fragmentácia a nekonečné odvolávanie sa na tragické epizódy našich dejín, z ktorých sme sa ale dodnes evidentne nepoučili. Spoločnosť je polarizovaná, a to všetko vrámci bojov “za dobré úmysly”. Pritom je všeobecne známe, čím býva vydláždená cesta do- pekla.


Mladosť a úmorné projektovanie jej ilúzie sú absolútny benchmark, treba si ju udržať za akúkoľvek cenu. Aj keď v skutočnosti absolútnejšia, nevyhnutná a prirodzená je akceptácia starnutia a nakoniec aj- smrti. Ani to nám doba nijak vehementne a všeobecne nekomunikuje, naopak. Učí nás tieto skutočnosti vytesňovať, odmietať, neprijímať ich. Nenabáda nás ani k úcte k starším, ktorí sú (vždy) múdrejší, pokornejší a viac si pamätajú. Nie nadarmo boli kedysi nielen na umieráčikoch kostolných zvoníc, ale hocikde na verejných priestranstvách, umiestňované nápisy “Memento Mori” - Pamätaj na Smrť”. Tú svoju a nikoho iného. Neodvratnú. Rovnako, ako boli v každej obci a meste stĺpy hanby, kde boli verejne pranierovaní tí, čo pochybili, ukradli, podviedli. Dnes bez hanby a nekompromisnej kritiky klamú a podvádzajú všetci, vrátane verejných činiteľov- strážcov zákona, spravodlivosti a všeobecného dobra. Ľudia dneška si nepamätajú ani na superškandál spred týždňa, nehovoriac o tom, aby si denne uvedomovali vlastný koniec. Racionalizácia. Tá je paradoxne jedným z najpálčivejších problémov súžiacich náš svet. Aj masový vrah si vie (často veľmi sofistikovane a presvedčivo) odôvodniť, prečo sadistickým a monštróznym spôsobom zavraždil svoje posledné tri obete. Jedna sa na neho krivo pozrela, druhá podvádzala svojho muža a tretia bola zlou matkou. Presne takou, akú mal aj on sám. Z jeho pohľadu celkom pochopiteľné, všetko aspekty, s ktorými sa na určitej úrovni vieme stotožniť všetci. Ale je to OK? Odpovedajte si sami. A k tomu si môžete rovno naštudovať prípad Teda Bundyho. Vždy dobre oblečeného fešáka, so širokým úsmevom a titulom z Harvardu. Hovorme o mimikrách....
 

Mimochodom, ďalšia z tém. To, že mnohí stláčame “MUTE” buttons na svojich digitálnych zariadeniach čoraz častejšie, tiež o niečom svedčí. Nekonečná záplava póz, dokonalých tiel, obývačiek; a ešte dokonalejších životov, ktoré nemôžu byť ďalej od toho, čo sa snažia svetu tak ostentatívne odprezentovať. Koľká mizéria retuše (a smutnej duše), falošných dovoleniek, falošnej spokojnosti a ešte falošnejších priateľov. Toxicita pasívneho hltania miliónov prázdnôt je neodignorovateľná, rozumnejšie a aj zdravšie je povŕtať sa v nepríjemnej pravde: Žijú a robia títo ľudia skutočne to, čo deklarujú? Činy. A skutky. Lebo vo finále sa nič iné nepočíta.
 

Nie, nie každá rozprávka má končiť happyendom, a tak je to úplne v poriadku. Volá sa to život. A skutočné šťastie, aké len môže v našom pozemskom settingu byť. Sebaobjavovanie, poctivý boj s vlastnými démonmi. Nespoliehanie sa na to, že naše boľačky za nás vždy niekto (alebo niečo) zahojí, nebodaj, že na to máme apriori nárok. Nestagnovanie v komfortných polohách obetí, ktoré nemajú nad ničím kontrolu, večne nešťastní, poznačení, nemilovaní, neuspokojení, nepochopení. Čítajte svojim ďeťom radšej viac (necenzurovaného) Dobšinského, budú mať menej falošných ilúzií, ktoré sú vo finále často viac traumatizujúce, ako nereálne šťastné konce utopistických skaziek, ktorých sa človek- najmä bez svojej vlastnej úmornej snahy a pričinenia- nikdy nedočká.

V ceste za takými rozprávkami totiž denne spôsobujeme horrory, ktoré nakoniec bývajú fatálne vždy, a nikomu inému, než nám, samotným. V živote môže človeka naozaj stretnúť všetko. A tým máme na mysli VŠETKO. To je nám dané, to ovplyvniť nevieme. Ako sa k tomu postavíme, a čo z toho urobíme, je voľba každého z nás.


 

Foto: archív