CONTACT +421 951 129 280

UTRPENIE SLOVENSKÉHO DIZAJNÉRA...

18.11.2020

Mladého, aj Werthera

 

O slovenskej móde sa zvykne hovoriť všeličo. Má svojich nadšencov aj kritikov, slabiny aj silné miesta a nepochybne aj lokálne a historické špecifiká. Formovanie módneho priemyslu v relatívne stále mladej demokratickej krajine so sebou nieslo úskalia, ktorých pozostatky možno vnímať aj dnes. Zvykne sa hovoriť, že na to, aby sa zmenila mentalita národa (napríklad takého, ktorý žil pod nadvládou rôznych -izmov), musí sa vymeniť niekoľko generácií. Platí to aj v oblasti odevného dizajnu? A ako si vlastne vedú slovenskí návrhári, ak sa na nich pozrieme z generačného hľadiska? 

 

Mená ako Marcel Holubec, Lenka Sršňová, Boris Hanečka či Mária Štraneková asi pozná každý, kto aspoň nejakým spôsobom zavadil o tému domáceho dizajnu. Ešte pred nimi tu bola Lea Fekete, ale tiež stále aktívny Fero Mikloško, Lýdia Eckhardt, či Iveta Lederer. Posledné roky sa o slovo prihlásila mladšia generácia zastúpená napríklad Petrou Weingart, Teréziou Feňovčíkovou, Lukášom Krnáčom, Petrou Kubíkovou a Andreou Pojezdálovou, Pavlom Dendisom, ale tiež Zoltánom Tóthom či Borisom Kráľom, ktorí svoje vzdelávanie aj pôsobenie presunuli na českú scénu. Nie je to ani zďaleka kompletný výpočet mien zastupujúcich „lokál“, môžeme ho však brať ako ilustráciu medzigeneračne rozdelených "skupín" dizajnérov, ktorí navzájom v našom časo-priestore koexistujú, tvoria a snažia sa o úspech či pracovné naplnenie. Nehovoriac o tých "najmladších", ktorí "vznikajú" práve teraz, v súčasnej neľahkej dobe.



Čo je úspech? "Muška jenom zlatá..."


Možno by bolo dobré primárne sa zamyslieť nad tým, čo vlastne v hlave slovenského dizajnéra pojem "úspech" znamená? Je to meno pravidelne uverejňované na stránkach časopisov, šaty odfotené na titulke, či online, v najčítanejšom bulvárnom denníku deň po nejakej spoločenskej akcii? Je to stabilná klientela, ktorá nakupuje u návrhára roky a tvorí tak základný zdroj jeho obživy? Alebo sa dá pod úspech synonymovať možnosť predviesť kreatívne schopnosti za hranicami krajiny, získavať skúsenosti a prípadne sa pokúsiť o medzinárodný presah? Odpoveď sa bude ukrývať niekde medzi a tiež sa pravdepodobne bude líšiť od jedného zástupcu domácej scény k druhému. Túžba po širokej medializácii je vlastná skôr tým, ktorí sú na scéne už nejaký ten rok. Ak opomenieme základnú motiváciu každého tvorcu - snahu preraziť a byť videný - a odvoláme sa na pravidlá svetového trhu, má to logické základy. Aj veľké dizajnérske značky chcú byť fotografované, menované, chcú byť témou dňa a budovať si tak určitú reputáciu, ktorá im následne pomáha udržiavať v chode biznis a zvyšovať profit. Aký však môže byť dosah mediálneho zásahu v slovenskom chotári? Smutná správa. Očakávať priveľa netreba. 


Dostať do povedomia meno je pre slovenského dizajnéra síce krok číslo jeden, ten ďalší, spojený práve so záujmom o jeho tvorbu, dopytom po celej kolekcii a možnosti jej výroby a uvedenia do predaja, však nie vždy prichádza. Samozrejme, nájde sa pár zámožných klientiek. Kto má šťastie, osloví špecifickú skupinu v rámci lokálneho trhu – umelcov, známe tváre kategórie "A", zástupkyne reklamnej brandže či biznisu, "paničky", prípadne vrcholové manažérky. Masovejší zásah však absentuje. Autorské kolekcie vznikajú často v počte jedného-dvoch kusov z toho či oného odevu, navyše v tzv. sample size, vyrobených pre ultra-štíhle a vysoké modelky. A vôbec nie je výnimkou, že takéto modely skončia navždy visieť na vešiakoch v ateliéri. V neprospech rozvoja lokálu hrá aj samotný charakter a technologicko-výrobné zázemie domáceho odevného priemyslu, ktorý síce v minulosti určitú tradíciu mal (MAKYTA, BZVIL, OZETA atď.) jeho stav je ale v druhej dekáde 21. storočia priam žalostný. A teda je vlastne otázne, či by bolo možné pokryť dopyt domácou výrobou, ak by sa niektorému z návrhárov začalo dariť natoľko, že by mal vyrobiť kolekciu do širšej distribúcie? Odpoveď nie je o nič veselšia.



 

"Otázku ale možno postaviť aj nasledovne: Robia domáci dizajnéri dosť na to, aby si 'vychovali' a 'ochočili' klientelu pre svoju tvorbu?" 


 

Ako pred časom uviedla slovenská módna teoretička Dana Lapšanská v rozhovore pre Vogue CS, „...domácim dizajnérom sa doteraz nepodarilo nájsť efektívne prepojenie medzi autorskou tvorbou, výrobou a obchodom, čo je predpoklad, aby sa dobrá lokálna móda dostala k oveľa väčšiemu okruhu spotrebiteľov“. Samozrejme, snaha našich návrhárov udržať klasický rytmus uvádzania kolekcií, ich výrobu v menšom počte kusov a následného osobného či online predaja tu existuje. Príkladom môže byť už spomínaná Lenka Sršňová, ale tiež napríklad Fero Mikloško či Marcel Holubec. Zvyčajnú ročnú frekvenciu v uvádzaní nových kolekcíi potom vidieť v zásade u valnej väčšiny zástupcov odevného dizajnu. Aj táto je ale čiastočne narušená aktuálnymi okolnosťami okolo Covid- krízy a celkovými radikálnymi zmenami vrámci svetového fashion-priemyslu. V spomenutej rovnici, ktorá vytvára funkčný módny „ekosystém“, však u nás odjakživa pokrivkávajú jednotlivé zložky viac, ako "tam vonku". A práve to je aj dôvodom, prečo vlastne slovenská móda (zatiaľ) nemá taký masový zásah.


 

Všetci všetko, nikto nič
 

Na generácii, do ktorej možno rátať už spomenutého Marcela Holubca, Borisa Hanečku či o pár rokov staršieho Fera Mikloška skôr vidieť, že sa snaží orientovať na prémiovú a tiež vekovo staršiu klientelu a od presadenia sa na masovom trhu (až na pár pokusov, najmä charakteru odevných spoluprác) akoby ustúpila. Nasvedčuje tomu aj vyššie postavená cenotvorba, ktorá má nepochybne základ v použití materiálov, ručnej práci, osobnom prístupe a samo-ohodnotení autorského vkladu. Lenže dokáže na čosi podobné počúvať generácia Z a mileniáli, ktorí výrazným podielom prispievajú do finančného kolobehu v módnom predaji a ktorým "staršie" mená, ich genéza a tvorba nič nehovoria? A čo urobí domáci dizajnér (gros ktorého spočíva najmä v šití rób a svadobných šiat) v časoch koronakrízy, keď sa spoločenský život zastavil a tým pádom sa úplne zatvoril kohútik kľúčového príjmu zo zákazkovej tvorby spoločenskej a biznis módy? A čo urobí "čas korony", ktorý dokázal zasiahnuť a zredukovať aj módnu produkciu u firiem s miliónovými obratmi, s našou relatívne malou lokálnou skupinou, ktorú zjavne trápi omnoho viac, ako len (ne)schopnosť adaptability na nové podmienky?

 

Mladšia generácia na Slovensku, zdá sa, záujem o módu má. Prekvapí orientáciou vo svetovom kontexte, často rozoznáva dizajnérov či značky, ktorí prehovárajú ku konkrétnej skupine a samozrejme- zvykne podliehať hajpu okolo produktov a línií, o ktoré je obrovský záujem aj vo svete. Čo tu však chýba, je zvýraznený záujem o módu lokálnu. Otázku ale možno postaviť aj nasledovne: Robia domáci dizajnéri dosť na to, aby si "vychovali" a "ochočili" klientelu pre svoju tvorbu? 




"S odstupom času táto snaha pôsobí skôr ako rozpačité odbočenie z vybehaných chodníčkov, lenže práve tie sú v domácom priestore dvojsečnou zbraňou: Niekedy po nich kráčate tým správnym smerom, inokedy vám nedovolia ísť ďalej."  


 


Pri zástupcoch mladšej dizajnérskej generácie, ako už spomenutá Terézia Feňovčíková, Petra Kubíková, Jana Gavalcová, Petra Weingart, Lucia Švecová, Zoltán Tóth či Pavol Dendis, cítiť väčšie spojenie s potenciálnym klientom či už tematické, štýlové a samozrejme aj- generačné. Viacerí z nich pochopili, že súčasťou dizajnérskej tvorby musí byť aj prítomnosť menej „konfliktných“ lookov. V ich kolekciách je omnoho viac viditeľný merchandising, na ktorom sa dá budovať kúpna sila a s pomocou ktorého je potom možné financovať aj tvorbu náročnejších a dizajnovo prepracovanejších odevov. Pre ukážkový príklad však opäť musíme skočiť do susedného Česka. Len 26-ročný Jan Černý (mimochodom aj študent UTB Zlín a "našej" Dany Lapšanskej) dokázal namiešať túto receptúru priam ukážkovo. V jeho tvorbe nechýbajú signifikantné kusy ako mikiny, košele či šatky, ktoré aj s pomocou premysleného loga a zacielenia na konkrétnu klientelu tvoria jeden z pilierov jeho tvorby. Keď potom uvádza do predaja obleky s precíznym tailoringom a nadčasovým dizajnom, otvára si len ďalšiu uličku na budovanie vlastnej kontinuity a relevantnosti na domácej módnej scéne. 

 

V „súboji“ dostať módu "do ulíc" v súčasnosti teda jednoznačne lepšie vychádza omladina, ktorá si osvojila odevné kódy bližšie práve bežnému spotrebiteľovi lokálneho dizajnu. Vidieť to aj na úspechu športových mikín Lukáša Krnáča alebo civilnejšej, no pritom precíznej, originálnej, veľmi nositeľnej (a už aj populárnej) ženskej ready-to-wear línie Petry Kubíkovej, či dômyselne prepracovanom street-style u freier/ Terézie Feňovčíkovej. Konzervatívnym zákazníkom doteraz opomínané segmenty ako luxury loungewear a sportswear, v dnešných časoch (spoločne s doplnkami) doslova stavebné kamene obchodného profitu svetovej módy, samozrejme, nie sú a ani nemôžu byť doménou tvorby každého slovenského dizajnéra. Je len ťažké predstaviť si, že by napríklad Martin Hrča, Boris Hanečka či Jana Kuzmová začali produkovať mikiny, ktoré zaplnia bratislavské ulice. Keď Fero Mikloško pred časom prezentoval vrámci svojej kolekcie športovo ladené a logom obsypané „basics“, žiadne ovládnutie ulíc jeho kapitálkami na hrudi sa nekonalo. S odstupom času táto snaha pôsobí skôr ako rozpačité odbočenie z vybehaných chodníčkov, lenže práve tie sú v domácom priestore dvojsečnou zbraňou: Niekedy po nich kráčate tým správnym smerom, inokedy vám nedovolia ísť ďalej.  


 

"Závidieť si, nepriať, neuznať prácu druhých, hádzať si polená pod nohy, bojovať v zbytočných žabomyších vojnách, ktoré v konečnom dôsledku aj tak najviac škodia práve tvorcom a trhu celkovo... To všetko nemôže mať miesto v civilizovanom a kultúrnom prostredí, ktoré má prosperovať."





Pri komparácii jednotlivých generácií pritom nie je reč o úrovni kreatívneho talentu, väčšina spomenutých tvorcov (a aj mnohých ďalších, ktorých nemenujeme) ho má a v ideálnej situácii dokáže aj s pravidelnou frekvenciou uvedenia kolekcie odprezentovať. Robiť si ilúzie, že každý talent zo Slovenska dokáže preraziť v medzinárodných vodách, by ale bolo priam nemiestne. Talentom sme porovnateľní so zástupcami spoza hraníc, no masa, úroveň a aj možnosti toho talentu sú obrovské. A popri naozaj tvrdej práci tu hrá rolu tiež veľkosť a kúpyschopnosť trhu, jazyková zdatnosť a rozsah či kvalita vzdelania. Áno, aj šťastie a správny moment. Mnohé je stále potrebné poctivo si vydrieť a okrem tvorivého talentu (ktorý je tiež nutné pravidelne "vyzývať"!) disponovať aj tým, na čom mnohí kreatívci zlyhávajú – praktickým a pragmatickým prístupom. Nestačí byť chodiacou encyklopédiou vedomostí a ozajstným estétom, nestačí byť nepoškvrnenou umeleckou dušou. To si môžu dovoliť autori, ktorí majú okolo seba celé tímy a štedrý support investora. Lokálny dizajn v malých krajinách však takýto luxus nemá a netreba si ho zamieňať s príležitostnou sponzorskou investíciou od movitého klienta, či trebárs tretieho sektora, ktoré hýčkavo a zradne často zvádzajú (a neraz aj zvedú) k opačným (a nebezpečným) domnienkam.

 

Skrátka- ak slovenský dizajnér túži fungovať a tvoriť dlhodobo, iba talent mu nestačí. Musí vedieť pracovať s trhom, poznať jeho distribúciu, vyrovnať sa s jeho potrebami, výhodami, ale aj prekážkami. Mal by dokázať reagovať na aktuálne dianie vo svete, no zároveň do tvorby vložiť dostatok originality, vlastného rukopisu a tiež kvality, aby sa nestratil v záplave dnes už tak dostupného tovaru, po ktorý si stačí skočiť do neďalekej Viedne, alebo sa za ním predrkotať po dédvojke do Prahy, alebo kliknúť na akýkoľvek online či instagramový zdroj.


 

"Lokálny dizajn v malých krajinách však takýto luxus nemá a netreba si ho zamieňať s príležitostnou sponzorskou investíciou od bohatého klienta, či trebárs tretieho sektora, ktoré hýčkavo a zradne často zvádzajú (a neraz aj zvedú) k opačným (a nebezpečným) domnienkam."





Je to náročná úloha? Nepochybne. O to viac, že v tomto smere neplní dostatočne svoju funkciu ani jediná bratislavská vzdelávacia inštitúcia, z ktorej brán vyšlo mnoho spomenutých slovenských dizajnérov. V kontexte praktického prístupu k fungovaniu módneho biznisu to často pôsobí, akoby po skončení školy všetkých hodili do vody a naučili ich maximálne- splývať. Chýba komplexnosť, systematickosť a reflexia na aktuálnu dobu. Ani slovenské médiá (denníky, týždenníky, ženské magazíny, print aj digitál) nepracujú správnym spôsobom. Namiesto budovania kultúrneho povedomia o móde ju často obmedzujú len na trblietavý celebritný moment okorenený nejakou tou bulvárnou ľúbivosťou či naopak, škandálom. V záujme každého návrhára osobne by však mala byť túžba vzdelávať sa ďalej, testovať rozsah vlastnej kreativity, ale tiež šikovnosti a vynaliezavosti na domácom trhu a patrične naň reagovať. A platí to rovnako pre čerstvého absolventa umeleckej školy ako aj "úspešného" veterána pôsobiaceho v lokálnom priestore dekádu či dve. 


 

Ako urobiť z lokálu „horúce zboží“? 


Ak by existovala jednoduchá a jednoznačná odpoveď na túto otázku, asi by ste nedočítali text až sem. Vlastne by žiaden nemusel vzniknúť. Ak si znovu pomôžeme susednými metropolami, aj tam lokálni tvorcovia vstupujú do neľahkého súboja so značkami z Londýna, Paríža či Milána, ktoré si roky budujú svoje renomé a niekedy ich meno predáva viac ako samotný produkt. Výrazný posun sa však dá vnímať v pravidelnosti a konzistentnosti lokálneho dizajnu u najbližších susedov. Lepšie funguje systém výroby a predaja, jednotlivé značky preukazujú schopnosť urobiť správny targeting (zacielenie) a zároveň klientelu rozširovať prinášaním alternatív. Dokážu uspokojiť ekonomicky (a niekedy aj preferenčne) odlíšené skupiny zákazníkov v danom segmente (mladšia generácia, stredná trieda so záujmom o lokálny dizajn, či prémioví klienti s dostatkom finančných zdrojov). Je to jedna z ciest, ako úspešne fungovať v dlhodobejšom kontexte a so širším zásahom. 


 

"Zároveň však netreba zabúdať na jeden dôležitý atribút napredovania– vždy k nemu prichádza skôr tam, kde existuje aj istá súdržnosť a rešpekt. A nie, naozaj jedno nevylučuje druhé! V tomto smere sa máme čo učiť všetci, toto je jednou z našich najväčších slabín a roky môjho vlastného pozorovania mi naznačujú, že ešte o kúsok viac než samotní dizajnéri by tak mali robiť práve ľudia 'okolo nich'."





Áno, ak je reč o našich susedoch zo západu a juhozápadu, nahráva im aj o niečo väčšia kúpna sila a rozhľad, ale môžeme to tým donekonečna ospravedlňovať? Napriek kritickému stavu odevnej výroby na Slovensku, sa stále viac zvýrazňuje podpora domácich dizajnérov ich zastúpením na množiacich sa predajných platformách - v kamenných concept stores aj online priestore, medzi ktoré nepochybne patrí aj Virvar. Suplujú o.i. jeden z dielikov skladačky– cielené promo a následný predaj, z ktorého zisk by sa mal pretaviť práve do ďalšieho kolobehu tvorby a výroby. Ak sú podmienky a pravidlá na oboch stranách nastavené rozumne, určite je to možné. 
 

Pre každý biznis, aj ten módny, a aj ten náš, je potom prínosné zdravé konkurenčné prostredie, a čím viac rôznych možností na prezentáciu a podporu domácej módy vznikne, tým lepšie. Zároveň však netreba zabúdať na jeden dôležitý atribút napredovania– vždy k nemu prichádza skôr tam, kde existuje aj istá súdržnosť a rešpekt. A nie, naozaj jedno nevylučuje druhé! V tomto smere sa máme čo učiť všetci, toto je jednou z našich najväčších slabín a roky môjho vlastného pozorovania mi naznačujú, že ešte o kúsok viac než samotní dizajnéri by tak mali robiť práve ľudia „okolo nich“. Závidieť si, nepriať, neuznať prácu druhých, hádzať si polená pod nohy, bojovať v zbytočných žabomyších vojnách, ktoré v konečnom dôsledku aj tak najviac škodia práve tvorcom a trhu celkovo... To všetko nemôže mať miesto v civilizovanom a kultúrnom prostredí, ktoré má prosperovať. 


Len so zreteľom na tento cieľ, s konzistentným úsilím o rozvoj, propagáciu a predaj a zároveň tvorbou originálnych produktov, o ktoré bude mať trh záujem, sa môže postupne znovu naplno rozbehnúť naša odevná výroba a následný predaj lokálneho dizajnu. Možno nie vo "veľkom", ale aspoň v o niečo väčšom, markantnejšom rozmere, ako tomu je dnes.
 

...a ktoré mená (nielen z tých spomenutých v predchádzajúcich riadkoch) pri tom budú, ukáže čas. 



Foto: Welin