CONTACT +421 951 129 280

(UN)BRAVE NEW WORLD

22.09.2020

Predslov k editoriálu



Práve teraz, pred 76-rokmi, na našom území zúrili boje. Tvrdé, kruté a krvavé. Obyvateľstvo žilo v strachu a existenčnom nedostatku, aký si dnes absolútne nevieme predstaviť. Ráno sa budilo za zvukov vojenských lietadiel a streľby, večer ulíhalo s obavou, či ďalšie ráno vôbec bude. Naše územie okupovali nepriateľské vojská ktoré drancovali, zabíjali, znásilňovali a zotročovali. Našou záchranou boli odvážni chlapi (a ženy), ktorí v snahe vzoprieť sa zlu neváhali zomrieť. Kde sme dnes? Čo sme? A čo sme urobili s tou slobodou? S našou krajinou a kultúrnym dedičstvom? S našou prírodou? S pravdou? So spravodlivosťou? Je načase prestať sa pýtať nesprávnu otázku: "Čo bolo zlé na svete minulosti?" Treba sa konečne začať pýtať: "Čo na ňom bolo dobré?"



Karpatsko-duklianska operácia mala pôvodne trvať krátkych päť dní. Cez priesmyk, dnes známy ako Dukliansky, mali prejsť spojenecké vojská Ruskej armády na pomoc našemu protifašistickému odboju, aby oslobodili Československo. Relatívne hladko a plynulo. Boje nakoniec trvali takmer dva mesiace, od 8. septembra do 27. októbra 1944. Zahynulo pri nich takmer 30 tisíc vojakov. Ranených ich bolo 90 tisíc. Nezvestných 60 tisíc. Zem na východe Slovenska, ktorá dnes nesie príznačný názov Údolie smrti, je doslova pokropená krvou statočných mužov, ktorí išli, často dobrovoľne a vedome, v ústrety istému (a hroznému) koncu. Môj starý otec, ktorý s plukom generála Svobodu prešiel celý front, vrátane toho východného, sa zachránil len vďaka tomu, že mal dosť sily niesť celé dni telo svojho mŕtveho spolubojovníka. Slúžilo mu ako štít a kamufláž. Po oslobodení vojsk odovzdal jeho osobné veci pozostalým. Boli vďační aj za to. Môj druhý dedo v bojoch SNP padol. Pri Banskej Bystrici bol postrelený, na následky zranení zomrel v Ružomberskej Vojenskej nemocnici. Nikdy som ho osobne nepoznala. Len z fotografií. Na väčšine z nich je v peknom obleku, bielej košeli a motýliku. Na tých posledných v kapitánskej uniforme. Hrdý a vyrovnaný.

 

Dukla
 

Je zvláštne naživo vidieť obraz tak notoricky známy z učebníc dejepisu a pohľadníc. Pre mnohých z nás, narodených pred rokom 1980, je priam archetypálnou vizuálnou záležitosťou. Niečo ako Eiffelovka. Až keď pred ňou stojíte uvedomíte si, že je ozajstná. To miesto má dodnes silu. Ľudia vnímavejší na energie a rôzne, povedzme “vyššie” vibrácie, tu pociťujú zvláštne stavy. Atmosféru umocňuje autentická bojová technika, vyhliadková veža, husté lesné porasty a v diaľke- samotný monument postavený v roku 1949 podľa návrhu českého architekta Jozefa Grusa. Dvadsaťosem metrov vysoký pylón znázorňuje smer postupu našich jednotiek. “V roku 1964 došlo k výmene sôch vo vnútornej časti pylónu. Sovietskeho vojaka vystriedalo súsošie Žalujem od národného umelca Jána Kulicha. Spodnú časť pomníka tvorí kolumbárium, miesto pre ukladanie urien s popolom zosnulých. Tu sú prste zeme z miest bojov 1. československého armádneho zboru v Sovietskom zväze. Vstupné dvere sú zdobené reliéfmi – výjavmi znázorňujúcimi bojovú cestu československého vojska od Buzuluku až po Prahu.

Areál pomníku bol dokončený v roku 1981 dobudovaním aleje Hrdinov Dukly. Na kamenné žulové bloky bolo umiestnených 15 búst hrdinov Sovietskeho zväzu a Československej republiky, vojakov, ktorí sa aktívne zúčastnili Karpatsko-duklianskej operácie. Môžete tu vidieť podobizne maršalov I. S. Koneva, K. S. Moskalenka a A. A. Grečka, armádneho generála L. Svobodou a K. Klapáleka, generalmajora A. Sochora a R. Tesaříka, podplukovníkov J. Kholla a F. Vránu, kapitánov R. Jasioka a V. Opatrného, gardových seržantov P. A. Kondyra, V. N. Golovaňa a D. Karakulova a mladšieho seržanta I. V. Babina.”. Toľko odborná literatúra.

Kto si neváži vlastnú históriu, nezaslúži si súčasnosť. Najmä voči mladším generáciám je dnešný svet veľmi bezočivý. Neupozorňuje dostatočne na to, čomu vďačia za to, že vôbec existujú. Nielenže ich ochudobňuje o dejinný kontext a nevaruje pred všetkým, čo sa môže (ľahšie, ako si myslíme) zopakovať. Oberá ich aj o zdravú národnú hrdosť, ktorá je základom úcty a sebalásky. Voči svojim predkom a tým aj voči- sebe.


Deň nášho fotenia vyšiel (naozaj neplánovane) na výročie SNP. Boli sme si istí, že napriek tomu bude produkcia nerušená a že na tak vzdialenej lokácii budeme takmer sami. Mýlili sme sa. Celý deň sem prúdili návštevníci. V uniformách aj v civile, mnohí s kvetmi, sviečkami, či vencami. Starí, aj mladí. Slováci aj Česi. Vôbec nám to nevadilo. So záujmom sledovali Jakuba Gulyása pri práci, nás pri prezliekaní našich “vojakov” a Pauli Králikovú pri líčení. Nejeden uznanlivo poďakoval. Že sme si spomenuli na túto tragickú a hrdinskú udalosť, že posúvame tak zlomový, historický moment do vysoko aktuálnych súvislostí. Týmto všetkým zúčastneným ďakujeme, že pochopili. Z fotografií je to evidentné. A to je dojemné o to viac, že žijeme vo svete, kde sa už za presvedčenie a 'vyššie' cieľe nezomiera. Ľudia dneška sú príliš otupení, zahltení triviálnosťami a majúci sa príliš radi na to, aby obetovali svoj komfort a (zdanlivý) pokoj za čokoľvek. To je naše najväčšie ohrozenie, to je naša Achilova päta.


To najmenej, čo môžeme preto urobiť je, že nezabudneme.


 

Text: autorka
Foto: Jakub Gulyás