CONTACT +421 951 129 280

IN MEDIAS RESET

09.06.2020

Aj toto je Virvar.

Alebo výročná správa o stave nášho lokálu


 

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. A kto sa obáva závisti, podrazov a kritiky, nech na Slovensku a v Čechách nerobí radšej vôbec nič. Po presne 377- dňoch intenzívnej práce v tomto našom malom, provinčnom rybníčku plnom rôznych živočíšnych druhov od priateľských kaprov, neškodných sumcov, mrštných šťúk až po frustrované pirane obecné môžeme konštatovať, že našu scénu, tak ako aj tú svetovú, trápi viacero problémov. Všetky z nich sme čakali, so všetkými sme počítali. Tými najpálčivejšími sú nasledujúce.


 

Neprajnosť naša každodenná, opusti nás dnes a ideálne navždy

 

Človek by si povedal, že keď urobí niečo pre komunitu, komunita bude jasať. Na rukách ho nosiť. Pomáhať mu. Ok, keď nie vyslovene pomáhať, aspoň nie škodiť. Človek by sa mýlil. My, Slováci a Češi máme totiž jednu vlastnosť, ktorá nám samým býva na konci dňa vždy tou najväčšou prekážkou a nepriateľom v jednom a nie je to nič iné, ako stará známa závisť, naša národná športová disciplína. Nedajbože, aby bol niekto úspešnejší, šikovnejší a pracovitejší, ako ten druhý. Ba čo viac, zavaruj, aby si toho ešte ľudia aj všimli! Okamžite treba vytiahnuť zbrane najvyššieho kalibru- intrigy, ohováranie, mútenie “kalnej vody” a robenie zla. Na to sme experti. Je priam neuveriteľné pozorovať, ako si kolegovia vedia robiť naschvály už len z ješitnosti. Ako nedoprajú jeden druhému kvôli oceneniam, klientkám, inšpirácii, múzam, aj lepšie našitému vrecku. Skrátka, naša malá módna scéna má svoje drámy, o ktorých vedia zväčša len insajderi, verejnosť by ich s najväčšou pravdepodobnosťou ani nepochopila, chýbal by jej totiž širší kontext. Čo je niekedy aj na škodu, pretože podporu a priazeň publika potom požívajú aj tí, ktorí si to (najmä ľudsky) nie celkom zaslúžia.

Aj vrámci jednotlivcov či projektov podporujúcich našu tvorbu o tento negatívny jav nie je núdza. Namiesto toho, aby sme všetci ťahali za jeden koniec a fandili si navzájom ako je to len možné, robíme pravý opak. Potom sa dejú napríklad aj také veci, že členovia “komunity”, ktorí vám na začiatku vehementne vyjadrovali svoju podporu, pili šampanské na vašich eventoch a boli neskutočne “nadšení” z toho, čo robíte, vás “zabudnú” uviesť pri prehľade toho “naj lokálneho”, ale “lokálny” koncept, ktorý lokál vôbec nepredáva a navyše je sám na predaj, dostane hlasný shoutout (nič proti nemu, samozrejme.) Milujeme! Ľudia by si konečne mali uvedomiť, že v jednote je sila. V čomkoľvek a všetkom. A tiež to, že keď je niekto šikovný a bystrý, neznamená to, že toho druhého apriori ohrozuje. Múdri ľudia nerobia elementárne chyby a vyhýbajú sa clashom s ľuďmi od seba skúsenejšími, ktorí im navyše nijak neblížia. Radšej sa od nich učia a keď môžu, držia sa pri nich, lebo jeden nikdy nevie… Navyše svet je naozaj oveľa menší, ako si myslíme.

Komunity, ako také, sú všeobecne vždy silnejšie, keď držia spolu. Tak ozajstne. Nie len “naoko”. No a na záver tejto problematiky len jedna poznámka pod čiarou: Keď už sa ktokoľvek púšťa do zbytočných žabomyších bojov, mal by aspoň poznať svojho protivníka. A svoje miesto.


 


Všetko ďalej od Kittsee je lepšie

 

Veľký to problém našej mentality a teraz máme na mysli spotrebiteľa, nie producenta. Nečudo, keď nám bol dlhé desaťročia vzorom západ, všetko domáce sa nám protivilo, naša národná hrdosť je povrchná, priam neexistujúca a lokálpatriotizmus sa scvrkáva na kúpu hrnčeka s ľudovými motívmi, pár Fusaklí a balenia syrových korbáčikov niekde na pumpe medzi Hybe a Popradom. Ah! Zabudli sme na slivovicu a iné domáce destiláty, aspoň tie sa u nás tešia veľkému rešpektu a obľube. Je naozaj priam sizyfovskou prácou ukázať našim spoluobčanom, že najmä v móde začíname hrať prím. Kým svetová začína byť unavená, tá naša sa prebúdza. Šije sa relatívne veľa a šije sa dobre. Od tých väčších, po menšie mená, to svoje si nájde každý. Naši klienti sami často nevychádzajú z úžasu, keď cez seba prehodia napríklad kabát od Pojezdálovej. Nad tým ako dobre je prepracovaný, ako výborne sedí a z akého kvalitného materiálu je vyrobený. Nehovoriac o Hanečkových róbach, Holubcovom (zaslúžene) preslávenom plisé, Tóthových efektných strihoch, Weingartovej pohodlnom streete, Feňovčíkovej brilantných konceptoch, Vodovej nadčasových pleteninách… a mohli by sme pokračovať ešte na tri strany. 

Naši dnes robia všetko. Vlnu, hodváb, kožu, recyklované materiály, aj syntetiku. Robia konfekciu, topánky, doplnky. Nemajú veľké budgety na marketing a reklamu, často si všetko menežujú sami. Niektorým pomáha rodina, iní poctivo žiadajú o granty, ďalší majú menších sponzorov a verných zákazníkov. Za žiadnym (zatiaľ) ale nestojí veľký, silný partner či konzorcium, nik ich nepushuje natoľko, aby mohli “len tvoriť”. Otázka prežitia ešte stále visí nad ich hlavami ako Damoklov meč, je to ťažký chlebíček a ešte ťažší údel. Našťastie, slovenská mentalita sa aj v tomto začína postupne meniť, reaguje na pozitívne impulzy, počúva na apelujúci hlas tých, ktorým záleží a vedia.

Jedným z našich kľúčových cieľov bola práve popularizácia lokálu ako takého a snaha otvoriť a predstaviť ho širším masám, nielen jeho dlhoročným fanúšikom a osvietenejšej klientele. Našťastie aj súčasná kríza, v celej svojej komplexnosti, formuje ľudské postoje smerom k domácemu produktu. Poukazuje na pomer ceny a kvality, dostupnosti a podpory našej vlastnej ekonomiky. Prečo stále kupovať cudzie a importovať, keď môžeme robiť opak? Presne takto zvykne fungovať fenomén kúzla nechceného a vďaka Bohu za to! Apropos, aj náš showroom na Hlbokej 7 je čoraz populárnejší, pričom niekedy túto našu malú, špecifickú lokalitku nechtiac propagujú aj ľudia, ktorí nám vôbec neprajú. Ake milé! A spravodlivé.


Summa sumárum: Nie, trench od Burberry (už) nie je lepší ako ten od Kocianovej a áno, sako od Kráľa je (určite) prepracovanejšie, ako to od Valentina. Už len preto, že je celé robené RUČNE. Ale dobre, sme ochotní opakovať sa až kým to nebude nad slnko jasnejšie.


 

Krajčír vs návrhár

 

Ach, ach. Toto je veľmi smutná kapitola. Na začiatok, objasníme fakty. Návrhár je kreatívec, ktorého práca si vyžaduje zručnosti rôzneho druhu, vrátane tej krajčírskej. Primárne však tvorí, kreslí, vymýšľa, skicuje. Dizajnuje odevy a doplnky tak, aby boli funkčné, praktické, ľúbivé, kontroverzné, impozantné, nezabudnuteľné. Svoje estetické preferencie, svetonázor a vnútorné poryvy pravidelne transformuje do jednotlivých kreácií a ucelených línií. Je to umelec - remeselník. Krajčír je nemenej dôležitý. Krajčír šije. Vyrába odev, ktorý môže, ale nemusí byť artistickou výpoveďou. Pracuje buď na zadanie návrhára, alebo produkuje zákazky. Tu nehrá prím originalita tvorby, ani hlbšie súvislosti. Krajčír je remeselník, ktorý môže a nemusí byť nutne aj umelec. Predovšetkým je ale to prvé.

Bohužiaľ, stáva sa, že návrhár pod tlakom rôznych okolností, skĺzava do polohy zákazkového krajčíra príliš často. Ba čo horšie, šije to, čo iní ušili už pred ním. Prečo? Lebo potrebuje prežiť a uspokojiť nielen banku, rentiéra, žalúdok a palivovú nádrž svojho auta, ale neraz aj toho, pre koho "pracuje." A jeho banku, žalúdok a rentiéra. Instagramový hit leta - asymetrické šaty od francúzskej značky Jacquemus? Treba našiť aspoň päť, tie pôjdu ako teplé rožky. A tak si dizajnér poslušne sadá za šijací stroj a pedál len tak lieta. Bude na ten nájom, aj na kávu. No. A presne takto radšej nie. Týmto apelujeme na všetkých, ktorí majú podobné skúsenosti: Nedehonestujte seba, ani svoju tvorbu. Ozajstný partner a podporovateľ autentického lokálu od vás nielenže nikdy nič podobné nebude žiadať, ale aj keby ste vy sami, iniciatívne chceli, nikdy vám to nedovolí.

Real support totiž spočíva v rešpektovaní práce a autonómnej vízie návrhára, v propagovaní a predaji jeho autorských kolekcií, v rozvoji jeho vlastnej identity. Kopírovanie je dnes veľký hit, vieme. Aj tí najväčší medzinárodní hráči kradnú koncepty, pokiaľ sú úspešné a prinášajú im zisky. Je to zároveň ale aj big no-no, veľmi tenký ľad a krátkozraká filozofia, ktorá najmä v súčasnom neustále meniacom sa svete, už nemusí (a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nebude) dlho fungovať.
 

Autentický rukopis bez kompromisov je jedinou cestou, ako si dizajnér môže vybudovať a dlhodobo udržať vernú klientelu a fanbase. To je niečo, čo sa nedá obísť žiadnymi skratkami. Ani podvodmi. Ani falošnými hajpmi. Ani dobre nafoteným lookbookom. A ani tým, že oblečiete televíznu moderátorku a pár miestnych “paničiek”. V apostrofoch, samozrejme.


 

Neexkluzívna ehm… “exkluzivita”

 

“Keď pôjdeš k nim do showroomu, povyhadzujem ti tie tvoje handry z okna!” Aj takto môže vyzerať predstava o “exkluzivite” v miestnom žargóne. Raz darmo, sme my Slováci temperamentná odroda. Mimochodom, pri vyššie spomenutom výraze sa nám pretáčajú panenky a vlasy nám stoja dupkom. A či je tento príbeh fiktívny? Nie. Stal sa, neraz. Samozrejme, je tu pár momentov, ktoré sa dajú so silným prižmúrením oboch očí skoro pochopiť, napríklad ten, že ak u vás dotyčný autor veľa predáva, máte pocit, že “patrí” len vám, či nebodaj, že ste ho priam “vymysleli”. Nonsense. Alebo že chcete pestovať jeho vzácnosť. To by ste ho ale nemohli pravidelne tlačiť do polohy zákazkového krajčíra ako je to popísané v predošlom odstavci a občas by ste mu z vlastného zafinancovali hoci aj celú kolekciu.


Ani prvé, ani druhé a ani desiate. Nie je to len prejav primitívnosti tých, ktorí takýmto (ne)spôsobom limitujú dizajnérov s ktorými pracujú, je to predovšetkým chyba dizajnérov samotných, ktorá sa nakoniec aj tak vypomstí najviac im. Čím viac zmysluplných spoluprácí, ktoré ich posúvajú ďalej, alebo predajných outletov, ktoré im pomôžu na ekonomickej úrovni, tým lepšie pre nich. Upísať sa konceptom, ktoré človeku ako niekomu nesvojprávnemu diktujú absurdné podmienky, za ktoré neraz berú likvidačné marže a navyše mu nerobia dobré meno je, prinajmenšom, kontraproduktívne. Naši dizajnéri, najmä tí začínajúci, ešte nemajú dostatok skúseností a znalostí, aby všetky tieto nuansy rozpoznali a vedeli ich objektívne posúdiť. Často sa nechajú zvábiť rôznymi chimérami, víziami a áno, neraz sa nechajú aj zastrašovať.
 

Vyhrážky sú ale vždy len prejavom strachu, komplexov, obáv a neistoty. Sebavedomí ľudia skrátka takéto taktiky nepoužívajú. “Bojujú” jedine tvrdou prácou a profesionalitou a nechávajú svojim partnerom slobodu rozhodovania, lebo si ich v prvom rade vážia. Nevieme si predstaviť, že by sme bránili napríklad takej Petre Kubíkovej v spolupráci s Drobnými alebo Slávicou. My to naopak kvitujeme, fandíme jej. Všade predá niečo iné zo svojho portfólia, práve to pomáha rozvíjať nielen kreatívnu, ale aj obchodnú stránku jej značky. Tu si treba tiež uvedomiť, že nik z nás nemá monopol na ľudí, ani na lokál. Pred nami tu boli takí, čo ho robili a nesporne príde ešte mnoho takých, ktorí ho robiť budú. A dobre je tak. Nič neprospieva veci viac, ako zdravé (ideálne relatívne priateľské) konkurenčné prostredie a distribúcia klientely dľa demografie, sociografie, rozličného spektra záujmu, vkusu a v neposlednom rade aj príjmov. Vyššia karta berie, šikovnejší vždy vedie pelotón. Práve preto Virvar od začiatku nemal ambíciu rozdeľovať, bojkotovať či polarizovať, ale naopak- spájať a vytvárať. Všetko ostatné sa časom ukáže prirodzene a samo.
 

1. Veľký pozor na to, s kým robíte a kde predávate. Asociácia je percepcia a percepcia je realita. Jeden chybný krok vás môže navždy zaškatuľkovať tam, kde ste byť nechceli.

2. Mimochodom, aj taká Bottega predáva to svoje nielen u seba, ale aj na Matches, Net-a-Porter, Mytheresa, Farfetch a kadekde inde. Niekto vo vedení má zjavne rozum a nielen to. Aj ho používa.



Virvar... 


... žije lokálom denne. Nemáme o ňom žiadne pochybnosti a systematicky sa snažíme rozvíjať ho nielen v našich zemepisných šírkach a ich bezprostrednom okolí, ale i v globálnejšom merítku. Už viac než rok do projektu dávame veľa času, energie, práce a v neposlednom rade aj prostriedkov. Teší nás, keď stále častejšie vídame referencie na našu prácu, veď čo si budeme hovoriť… predsa len je to určitá validácia našej činnosti, hoci to vôbec nie je našim primárnym zámerom.

Najviac sme však vďační za úprimnú podporu tých, ktorí nás neberú ako hrozbu, či nebodaj spochybnenie ich talentu a schopností, ale naopak, ako silného partnera, ktorý vie, čo robí a má čo ponúknuť. Sme pyšní na svojich spolupracovníkov, partnerov a klientov, lebo pochopili, ocenili a dôverujú nám. Virvar prišiel na trh v neľahkej dobe, kedy sa veľa mení a ešte sa meniť bude. Priniesol svieži vietor a drive robiť veci inak, ako doteraz. Všetkým nám treba do určitej miery prestaviť systém, v niečom sa treba vrátiť naspäť a v niečom treba byť priekopníkom. 


Na záver už len jedno- je čas prestať byť malými. Ak budeme donekonečna pre jeden strom prehliadať celý les, navždy budeme čupieť kdesi pod tým machom.



Na titulnej fotografii topmodelka Michaela Kocianová v šortkách svojej vlastnej značky FXMK a klobúčiku od Petry Kubíkovej. Tomu sa hovorí vzájomná podpora.

Foto: Palo Bobek