CONTACT +421 951 129 280

VEĽKÝ PREPLESK

19.03.2020

Ktorý nám trebalo


 

Keď spadli Dvojičky, zobudil ma večne zvoniaci telefón. Preberajúc sa po párty TIFF som s počudovaním zistila, že mi rodičia nechali asi sto odkazov na pevnej linke, aj na mobile. “Ty nevieš, čo sa tam u vás stalo?! Si v bezpečí?? Nikam nevychádzaj! Útok hrozí aj Kanade!” So spolubývajúcou sme chvíľu nechápali, čo sa deje a keď sme sa po dvojitom espresse a správach v televízii trošku zorientovali, nebolo nám veselo ako predošlú noc. Rýchlo sme šli nakúpiť potraviny (obchod bol našťastie doslova za rohom) a zavreli sme sa doma, kde sme do nemoty pozerali opakujúce sa a dnes už legendárne zábery inferna z 11. Septembra. Útok sa u nás nakoniec nekonal a za pár dní sa v Toronte vrátilo všetko do relatívneho normálu. Mala som 24 rokov, bola som slobodná študentka univerzity a žila som tisíce kilometrov od domova. Svet bol dobrodružstvo, výzva, gombička. Aj s terorizmom, aj bez neho.

 

Bratislava, 16. marec 2020. Je sedem hodín ráno, keď píšem tieto riadky. Vonku jasne svieti slnko, vtáky nahlas štebotajú. Okrem nich nepočuť vôbec nič. Ani dopravné prostriedky v diaľke vezúce deti do škôl a ich rodičov do práce, ani susedov vychádzajúcich z garáže venčiť svojich domácich miláčikov, len sem-tam zahúka siréna sanitky. Z okna nevidím ani otvorenú bránku Chez Balzac, ktorý zvykne ráno široko-ďaleko rozvoniavať čerstvým pečivom a silnou kávou. Na nákup nejdem, lebo už všetko mám, naša chladnička a komora pripomínajú tie vo veľkokapacitnej reštauračnej prevádzke, nie v domácnosti o troch členoch. Vo vzduchu sa vznáša zvláštna atmosféra, ktorú nie je možné ignorovať. Kto pozorne vnímal dianie posledných rokov, prekvapený nie je. Napokon, predzvesť celého bola prítomná všade od Sign of the Times Harryho Stylesa, seriálov HBO a NETFLIXU, krízy medziľudských vzťahov, šialenstva sociálnych sietí až po austrálske požiare. Našim problémom sa stal univerzalizmus. Bojujeme s prehnaným globalizmom a extrémnym radikalizmom, prílišnou otvorenosťou a ešte väčšou netoleranciou, masovou uniformitou a ultra- individualizmom, dekadentným nadbytkom a ešte akútnejšou chudobou. Sme všetko a sme nič. Pnutie bolo cítiť čoraz viac a tam, kde je pnutie, musí prísť uvoľnenie. Za akú cenu?

 

Nik si ešte celkom neuvedomuje, čo sa vlastne deje. Počiatočné fázy apokalýps naprieč históriou našej civilizácie sa vyznačujú práve tým. Kým sa ľudia zorientujú a prijmú fakt, že sú v priamom ohrození, chvíľu to trvá, o to viac dnes, kedy sme sa (veľmi mylne) cítili neohrození a nesmrteľní. V dobe, kedy v reklame počuješ, že na ťažkú chrípku ti stačí Paralen Grip a šup von so psom a do práce, v dobe, kedy sa onkologickí pacienti často dočkajú vyliečenia bez remisie, kedy HIV- pozitívni ľudia žijú plnohodnotné životy, ich dĺžkou aj kvalitou. V časoch, kedy si objednáte čokoľvek a kuriér vám to ihneď doručí až pred dvere; kedy vám Siri na povel oznamuje počasie a aj to, či ste sa dobre vyspali; kedy autá nepočuť, lebo ich stačí nabíjať v zástrčke; kedy k starým rodičom netreba ani zájsť, pokým vedia používať face time. V ére, kedy s nami škola komunikuje online; kedy za nás cvičia stroje, rozmýšľajú počítače a konzum je na prvom mieste v rebríčku hodnôt. Presne teraz prichádza veľký tresk, lepšie povedané facka, o ktorú sme si dlho koledovali. A tak nám treba.

 

Situácia, v ktorej sa nachádzame je zlomová, bez ohľadu na to, ako dopadne a koľko si vyžiada obetí. Stav zero, ktorý práve zažívame, odhalí mnohé nielen o každom z nás, bude to report o statuse celého sveta, a jeho summarum bude viac než nelichotivé. Tam, kde sa ľudia nevedia rozumne regulovať sami, prichádza vždy zásah ‘zhora’, každý nech si to abstraktné pomenovanie nazve dľa svojej viery, presvedčenia alebo intuície. Ani stromy nerastú do neba, zákony a pravidlá nášho univerza stále existujú, aj keď sme si na chvíľu drzo a sebecky mysleli, že s nimi môžeme manipulovať, ako sa nám zapáči. Ticho, ktoré zrazu nastalo, je hrozbou a katarziou zároveň. Aký obrovský paradox, aká neskutočná juxtapozícia. Konečne budeme sami so sebou, neodvádzaní neustále od podstaty vlastným nepokojom, večným neuspokojeným hľadaním a nezmyselnou hektikou. Konečne sa porozprávame s tými, s ktorými žijeme doslova tvárou v tvár, konečne s deťmi budeme každý deň robiť úlohy, konečne budeme variť a jesť doma. Veže nedoknutých kníh na našich nočných stolíkoch budú konečne narušené, a aj tí, čo sa doteraz nehýbali, začnú sa, lebo to je jediné, čo nám na istý čas ostane, aby sme sa cítili aspoň trošku slobodne. Bude to ťažké a konfrontačné najmä pre tých, ktorí už nejakú dobu nežijú v realite, nežijú so sebou, nežijú de facto vôbec, len prežívajú vo virtuálnych svetoch plných prázdnoty a falošnej validácie. Utrpia aj mnohé odvetvia, najmä luxusný segment, ktorému sa darí vždy len v časoch absolútneho pokoja, stability a blahobytu, inak úplne stráca svoj význam. Všetko, čo je 'navyše', zanikne, niečo na istú dobu a iné navždy. Zmení sa veľa vecí, najviac by sme sa ale mali zmeniť my.

 

Kto kritizuje opatrenia a nepochopil vážnosť situácie je, mierne povedané, blázon. Naším šťastím v nešťastí (samozrejme nie doslovne) je, že sme jedným z postkomunistických štátov, ktoré boli v minulosti presne na takéto scenáre pripravené. Pre tých neskôr narodených, nazývalo sa to CO - obrana civilného obyvateľstva -  postupy ktorej sa práve teraz ukázali ako najadekvátnejšie a aj najúčinnejšie. Ostatné je do veľkej miery na nás. Snáď v týchto nekonečných hodinách ničnerobenia, frustrácie a obáv pochopíme okrem iného aj to, že domáce je najlepšie, že nemôžeme byť na nikom závislí a spoliehať sa na to, že nás spasia cudzí. Snáď sa nám rozjasní a uvedomíme si, že láska a mier nie sú žiadne klišé, ale ozajstný cieľ, o ktorý by sme sa mali všetci spoločne snažiť. A že základné ľudské hodnoty ako priateľstvo, česť a ľudskosť nie je možné nahradiť nijakou matériou. “Na čas sme sa vzdali vojen, ale obetí bolo rovnako.”, hovorí jeden múdry citát. Obetí bude veľa, tých konkrétnych, aj tých abstraktných. Dúfajme, že z toho výdeme aspoň trošku napravení a poučení. Lebo napriek tomu, že si stále všetko ukladáme, zálohujeme a sme informovanejší a prepojenejší, ako kedykoľvek predtým, ukazuje sa akí sme nepripravení, akú máme extrémne krátku pamäť, odpudzujúco veľké egá, nulový pud sebazáchovy a najmä-  absenciu 'obyčajnej' lásky.

 

Držte sa, držme sa!

 

PS1: Aj počas tejto mimoriadnej situácie vám budeme prinášať informácie zo súčasného diania na poli módy a lifestylu, samozrejme- v kontexte udalostí.

PS2: Okrem tracku týždňa odporúčame pustiť si rovno celý album, z ktorého pochádza. Práve teraz sa totiž hudobný koncept Thoma Yorka z roku 1997 ukazuje ako zarážajúco vizionársky. Nájdete tam všetko, vrátane odpovedí...



Foto: Peter Spurný