CONTACT +421 951 129 280

HOME SWEET HOME

04.01.2020

Zelenšia je tráva


 


Dunaj, Dunaj, čierna voda

plavé vlasy, biela róba

papierové loďky prúdom

prinášajú šťastie ľuďom

Plačú brehy, biele lode, šaty, čo

už nie sú v móde, šedé, smutné paneláky, v diaľke smejúce sa vtáky...

 

Dewisovi náš veľtok vôbec nepripadá temný, ani staré bytovky sa mu nezdajú sivé. Prišiel na predĺžený víkend z Londýna a je doslova vo vytržení. Z toho ticha. A kľudu. Alebo ako inak sa dá nazvať táto naša bratislavská provinčná atmoška. Kráčame Palisádami, začínajúc náš amatérsky výklad, keďže okrem cesty z letiska nevidel ešte vôbec nič. No, ako sa to vezme, pretože pri veľkosti nášho mesta vlastne videl už skoro všetko. Mimochodom, bratislavské letisko si tiež nevedel vynachváliť. Pristál takmer o polhodinu skôr, autobus ho odviezol aj tých presne osemnásť krokov z lietadla k hale. Kontrola trvala pol minúty. Jednoducho sen.
 

“Toto bola vždy vilová, rezidenčná štvrť, ako vidíš.” Pokým nám, miestnym, pri pohľade na posledné a vzácne pozostatky staršej sofistikovanej mestskej architektúry zakaždým srdce zaplesá, Angličan si ich prezrie s indiferentným pohľadom. Vidno, že si užíva skôr chôdzu nezvyčajne teplým jesenným večerom, ako vežičky a strechy, na ktoré je jeho zrak notoricky zvyknutý. “A tu je naše metro,” ukazujeme na eskalátor vedúci do podchodu pri prezidenstkom paláci. Prvýkrát spozornie. Predsa len, za tých päť dní sa transport môže zísť. “Ale nieéééé, ” prerušujeme ho ešte predtým, ako sa opýta, kam všade sa dá podzemkou dostať. No nikam! Smejeme sa všetci traja. Keď už ju snáď ako jediné európske hlavné mesto nemáme, aspoň to treba otočiť na žart. Reputáciu nám vzápätí napráva električka. Tá je ozajstná. Križuje nás poloprázdna, veď načo by ju aj ľudia používali, keď môžu každý deň prispievať k dopravnej zápche? V tom, napríklad, začína byť Bratislava špičková. Ak by bol nejaký rebríček, určite siahneme na predné priečky. A nielen to. Náhodou, my, slováci, sme aj veľmi zábavní. Aj Dewis hovorí. Chodníky centra sú plné hlučných a podgurážených občanov, vrátane jeho krajanov. Prišli sa rozlúčiť so slobodou. Počuť to, aj cítiť. Ticho hradného kopca je ta tam, od Michalskej brány začína ozajstný ruch metropoly. O osem Opíc 47 a tri bary neskôr je nám jasné, že Dewisovi sa u nás naozaj páči. Úvod do témy dostal in medias res, po zvyšok pobytu už chodí len behať (živý sa ako osobný tréner), alebo si číta, alebo spí. Bratislavu ešte určite navštívi. Keď sa bude chcieř dosť opiť. A keď nebude chcieť nikam chodiť, len si oddýchnuť.


Na druhý deň musím do Prahy. Cesta je trošku problém, ale to už dlhšie. Pred Brnom, za Brnom, medzi Brnom a Vysočinou a Vysočinou a Prahou. “Nekonečný príbeh,” hovorím si. Kým ma nenapadne, že tu sa síce opravuje, ale my na Slovensku budeme diaľnične prepojení asi v roku 2089, ak všetko pôjde, ako má, samozrejme. Ako to je, nevie nik. Na Nuseláku zo mňa všetko padá, tam zakaždým prežívam intenzívny pocit domova. Prechádzam popri Národnom múzeu, kde som ako malá pravidelne navštevovala kostru veľryby, poniže vidím Zlatú Husu, kde sme chodievali v nedeľu na sviečkovú. A miesto, kde sa upálil Palach. Dodnes si spomínam na slová strejdu Rudolfa: “Za pravdu se oplatí i umřít, Evičko.”- kam sa oko oprie, tam sú spomienky.


Večer sedím so známymi pri šampanskom, sťažujú sa na nánu XY a idiota XYZ. Intrigami sa to tu vraj len hemží, lakťovačkami 'kto z koho' tiež. To poznáme. Zrejme (teda určite) je to všade rovnaké- či Praha, Paríž, alebo Veĺký Šariš. Prechádzame k príjemnejším témam. A je to tu zas: My, “sloveny”, sme vraj také pekné a štýlové. “To se s Češkami nedá ani porovnat, to je hrozná nuda. A sedlačina.” “Ale kdeže!,” hovorím. Argumentujem Pořízkovou, Herzigovou, Maxovou, Peštovou aj Kurkovou. A tým, že tí, čo väčšinou verejne reprezentujú Slovensko v obliekaní a vôbec, nie sú zrovna benchmark. Súhlasia. “Obětí módy na tři cintoríny.”


Ráno mám pracovné snídaně, po ktorých sa chcem prejsť, auto posielam preč. Kráčam po nábreží, vidím Kampu, Hradčany a synagógy. Na Parížsku som ako dieťa s mamou chodievala do Nina Ricci, pamätám si to ako dnes. A na kávu k Bilému Jelínkovi pri Staromáku. Ten lokál už dnes neexistuje, bol blízko radnice, kde sa moji rodičia pred štyrmi dekádami brali, predstavujem si ten výjav, ako z Třeštíkovej časozberného dokumentu. Do stovežatej chodím často, tak raz do mesiaca a vždy, keď z nej odchádzam cítim zvláštny smútok. Ako keby som opúšťala niečo veľmi blízke, dá sa to prirovnať snáď len k jedinému pocitu, keď zvyknem odchádzať z malebného Liptova. Aká náhoda! Pri Chodove mi hrajú Smatanovú. Slovákov tu, v českých rádiách, všeobecne radi a často hrajú. Asi viac, ako doma.


... Tam mám korene, tam sa zastavím, tam chcem spočinúť

tam sa uzdravím, tam moja hrdosť môže v tichu zahynúť

tam je prímerie, tam sa odovzdám, tam sa nestratím... 

Horou, horou, horou... divoké srdce len tam cíti domov...


Rozmýšľam nad tým Dunajom, aj Vltavou, nad haluškami a bramborákom, bleskami nad Tatrou, Konopišťom aj Homolkovcami. Pacho sa mi mieša s Krakonošom, Rumcajs s Jánošíkom. Toľko paralel, toľko rozdielov. V hlave mi stále rezonuje veta môjho známeho: “No jo, ale vy máte alespoň lepší prezidenty a premiéry.” Mňa napadne Tomáš Garigue Masaryk. A prvá republika. A knieža Schwarzenberg, ako hovorí, že byť privilegovaným znamená najmä povinnosti, nie len výsady. Ach jo, amen. Akí blízki a podobní sme si už po stáročia aj v dobrom, aj zlom, s cizí ženou v cizím pokojiAko starí manželia, sentiment ostáva.


Na záver, tesne pred Bratislavou sa mi z reproduktorov ozve:
 

“ Protipožiarna smernica, pivnica, a väznica

visiaci zámok a pätlica, a tvárnica

a Satinský, a Lasica

Totálna diera je Prievidza, a Humenné, a Chtelnica

a Svidník, Prešov, Banská Bystrica.

Najväčsia diera je Prievidza, a Prievidza je VÝBORNÁ....”


Zajtra sa zo srandy preveziem tou električkou.



Foto: archív
Text bôl pôvodne písaný pre VOGUE CS.