CONTACT +421 951 129 280

CESTY PÁNA

26.09.2019

alebo 'The making of No.6'




Milujem príbehy. Chcete počuť jeden celkom zaujímavý? Pred mnohými rokmi ma na základe fotografie z basketbalového ihriska vo Francúzsku uchvátila estetika telocvične. Takej tej poctivej, v akej sme ako deti museli robiť kotrmelce na studených koženných žinenkách zodratých rokmi večného posúvania a presúvania. Kde pestrofarebné drevené parkety vŕzgali pod dupotajúcimi nohami detí odetých do 'cvičebného', ktoré vlastne ani celkom nechápali koncept hodiny telesnej výchovy. Telocvične s modrými ošúpanými kovovými tyčami, ktoré dlhé roky nikto neposkladal, pretože gymnastika bola pre telocvikárov príliš komplikovaná, a tak nám radšej hodili loptu a sadli si na dlhú drevenú lavičku vedľa necvičiacich a tých, ktorí si (pravidelne) 'zabudli úbor'.

 

S 'telocvičňou' som sa znovu stretol párkrát potom a to konkrétne pri troch príležitostiach: prvýkrát pri fotení kampane pre kadernícky salón, kde fotograf vyzliekol modelov do spodného prádla a jeden z nich sa úplne obnažil, bez akejkoľvek hanby priamo predo mnou. V šoku som ostal na ďalšie tri dni. Druhýkrát to bolo fotenie jedného moderátora a jeho vtedajšej ešte len priateľky pre menej známy magazín, ktorý vďaka diletantskému prístupu jeho vedenia skončil na šírom smetisku mediálnych dejín. Tentokrát sa však neobnažil chvalabohu nikto. Tretíkrat to bola centrála slovenského karate- zahraničná produkcia náležite ocenila rázovitosť slovenských športovísk pri fotení katalógu pre Adidas. Ako bledli čuchové spomienky na charakteristickú vôňu opotrebovaných medicinbalov, tak utekali aj roky. A kdesi v podvedomí, zabalený v hnedom papieri, driemal sen o špinavých oknách siahajúcich po strop a oranžových loptách penetrujúcich kovové obruče zašednutých basketbalových košov.

 

Cesty Pána sú vskutku nevyspytateľné a tie moje, životné, sú ešte nevyspytateľnejšie. Skrátim vaše čítanie a usadím Vás za spoločný stôl, kde sme so skvelým fotografom Martinom Tomečkom spriadali plány fotenia v jednej z opustených budov centra Bratislavy. Intenzívnym brainstormingom sme sa dopracovali k rafinovanému konceptu, keď sa tu zrazu z hlbín môjho podvedomia vynorila tá stará momentka z basketbalového ihriska. „Martin, poďme to fotiť do telocvične!" vyhŕkol som. A Martin povedal áno.

 

Dvaja modely a jedna modelka, lokácia, vizážistka a koncept sa zdali byť celkom jednoduchou rovnicou, no akosi som zabudol, že z matematiky som takmer prepadal a to skoro v každom ročníku. Zosynchronizovať šesť pracujúcich, študujúcich a profesionálne vyťažených ľudí bola herkulovská úloha. Keď sme sa zdarne priblížili k prvému (áno prosím, zapamätajte si) dátumu fotenia, všetko vyzeralo ako bežná produkcia. V preklade- vytvoríte si ideu ako by mali vyzerať jednotlivé outfity, no nikdy ich nebudete mať šancu zohnať, pretože v našich geografických šírkach jednoducho neexistujú. Týmto verejne nabádam Hanečku, aby začal šiť pastelové hodvábne športové tielka s lurexovým lemom a kolegu Holubca, aby 'spichol' nejaké koženné školské uniformy s plisovanými sukňami. Vopred ďakujem.

 

S lokáciou tiež starosť 'nie je', keďže každý Vám odpovie promptne, približne tak do dvoch- troch rokov. Zázraky sa však dejú a nejako sa nám podarilo stanoviť dátum fotenia s tým, že by som mal deň na doladenie detailov ako sú samotné miesto, vizáž a skladba outfitov. V noci mi vybuchla vodovodná batéria, nočné mory a úzkosť ma teda prepadli hneď z rána a idea o zrušení fotenia a mojej dovolenky v Grécku sa mi zdala v okamihu triezveho zmýšľania ako najlepší nápad.

 

Dovolenku som nakoniec nezrušil, ale len skrátil, aby som stihol svadobný obrad pri západe slnka, zjedenie jedného gyrosu a fotku na pláži, aby instagram vedel, že aj ja som ‘instainfluencer'. Šikovný potetovaný opravár vymenil batériu, v mojom živote zavládla rovnováha a ja som pokojne naplánoval a zorganizoval druhý termín fotenia, svedomito pripravený a plný očakávaní. Fotenie prebehlo bez jediného zádrheľa, v tíme vládla skvelá atmosféra. Modelka a zároveň dizajnérka Irina Kanynchen, ktorej tvorbu sme použili, ovládla svojou elektrizujúcou charizmou celý priestor, Daniel a Prince rozohrali v Holubcových čiernych sukniach svoj fashion duel a my všetci 'za objektívom' sme sa tešili na skvelý výsledok. Spomenul som však, že cesty Pána sú nevyspytateľné?

„Všetky filmy sú znehodnotené, fotky sú úplne čierne, podaril sa len prvý záber," presne takto znela tá dobrá správa v nedeľu večer. Myslel som, že Martin si robí srandu, ale nezačal sa smiať ani na druhý deň ráno. Stalo sa. Zvláštny pocit prázdna a akejsi zrady, aký som už dlho nezažil, sa ťahal vo vzduchu ako lepkavé vlákna pavučín. Technická chyba fotoaparátu spôsobila, že ťažká práca toľkých ľudí vyšla úplne nazmar. Oznámiť to všetkým zúčastneným bolo nesmierne zložité a ich sklamanie bolelo ma aj za nich dvakrát viac. Stáli sme pred dilemou, či považovať túto nehodu za znamenie, alebo zmobilizovať všetky sily a pokúsiť sa nafotiť celý editoriál znova. Prekvapivá vlna entuziazmu, ktorú vygenerovali všetci zaangažovaní, ma neskutočne motivovala, a tak sme si povedali, že do tretice to už snáď dopadne dobre. Spomínal som už však cesty Pána?

 

Osobná tragédia znemožnila Irine pokračovať v tomto projekte a do istej miery zasiahla nás všetkých. Zostalo ticho a my sme zrazu nevedeli, čo ďalej. Jediný záber, ktorý prežil skazu analógu bol práve Irinin portrét, presne ten, na ktorý sa teraz pozeráte. Hypnotizujúca krása a pokoj vychádzajúci z jej výrazu boli možno dôvodom, prečo sme sa rozhodli tento boj dobojovať so cťou. Nový dátum fotenia padol na piatok a len ráno po príchode na lokáciu som si uvedomil, že ten piatok je rovno- trinásteho.

 

Výsledok fotenia si môžete pozrieť v našom zatiaľ najúspešnejšom editoriáli s príznačným názvom. Raz dávno ma slovenská legenda stylingu naučila, že skutoční stylisti nie sú tí s dokonale matnou tvárou a it bag pod pazuchou v instaready outfite, ale naopak, tí zmáčaní potom, krvou a slzami, večne padajúci pod ťarchou modrej Ikea tašky. Práve všetkým tým skutočným kreatívcom, modelom a ľuďom z našej mikro-branže dobrovoľne obetujúcim svoj čas a energiu na vytvorenie niečoho krásneho, čo často vzniká presne ako tá spomienka zabalená v hnedom papieri...

Vám všetkým z hĺbky môjho srdca ĎAKUJEM.



Text: Milan Štefan
Foto: Martin Tomečko